Happyaging

Šesťdesiat a nepatrične veľa plánov

Mala som šesťdesiat. Celkom obyčajné číslo. Len v súvislosti so mnou zrazu naberá „vážny“ kontext.

Máte radi čísla? Ja s nimi mám trochu komplikovaný vzťah. Na prvom stupni základnej školy ma matematika ešte bavila – teda kým neprišli matematické slovné úlohy. Tie som nemala rada. A neskôr už ani tú matematiku.

V puberte sa menilo moje telo a zrazu ma oveľa viac začali zaujímať aj čísla na váhe. Tie ma potom sprevádzali dlhé roky a neraz mi pokazili náladu. Preto sa už pár rokov nevážim. Nie preto, že som rezignovala, ale preto, že sa odmietam stresovať pre každých tridsať deka navyše. Nohavice alebo sukňa mi aj tak povedia dosť. A bez displeja.

No a potom sú tu roky. Tie pribúdajú spoľahlivo, aj keď ich človek veľmi nesleduje. Akoby však nestačilo mať ich v dokladoch. Pri známych osobnostiach nám ich bulvár pripomína v zátvorke hneď za menom. Občas premýšľam, či je ten vek naozaj taký podstatný pre správu, ktorá nasleduje.

Čísla nás skrátka sprevádzajú celý život. Merajú nás, hodnotia a zaraďujú. Len sa do nich nie vždy zmestí to, ako sa cítime.

Keď som bola mladá a starší ľudia hovorili, že život utečie, ani sa nenazdáš, veľmi som im neverila. Od septembra do letných prázdnin bola predsa celá večnosť.

Dnes podľa kalendára patrím medzi starších ľudí aj ja. A pristihnem sa, že tú istú vetu hovorím tým o dve generácie mladším.

No ale dosť bolo nostalgie.

Šesťdesiat rokov je fakt. Ale doba sa zmenila a s ňou aj to, ako žijú dnešné štyridsiatničky, päťdesiatničky či šesťdesiatničky. Postupne sa mení aj pohľad na ne. Hoci predstavy o tom, čo by žena v určitom veku mala robiť, nosiť alebo ešte chcieť, sa držia celkom statočne. Za svoje ich však prijať nemusím.

Neznamená to, že si odmietam priznať svoj vek. Len ho akosi neevidujem pri všetkom, do čoho sa pustím. Robím veci tak ako doteraz, v niektorých oblastiach dokonca viac. Možno sa unavím skôr ako pred tridsiatimi rokmi, ale už si presne nepamätám, ako to bolo. Takže ma to veľmi netrápi. 🙂

Predsa však na sebe pozorujem zmeny. Som citlivejšia na niektoré veci – a to som bola citlivá vždy. Som empatickejšia, pokojnejšia a vyrovnanejšia. Viac si všímam prírodu a rada stretávam ľudí. Vzdelávam sa. Viac dbám na to, čo jem, aj na pohyb. Chcem mať dosť síl na všetko, čo ešte plánujem.

A tých plánov mám veľa. Až nepatrične veľa na môj vek – ak by na to náhodou existovali nejaké predpisy. Určite neprestávam snívať.

Nikto z nás nevie, čo ho čaká a s akým číslom príde do finále – našťastie. 🙂

Aj preto si častejšie pripomínam, že nemusím stále iba niečo plánovať. Že si môžem vychutnať aj to, čo práve žijem.

Bez ohľadu na čísla.

mÔŽE SA VÁM PÁČIŤ

Šesťdesiat a nepatrične veľa plánov

26 októbra, 2026

Mala som šesťdesiat. Celkom obyčajné číslo. Len v súvislosti so mnou zrazu naberá „vážny“ kontext. Máte radi čísla? Ja s nimi mám trochu komplikovaný vzťah. Na prvom stupni základnej školy ma matematika ešte bavila – teda kým neprišli matematické slovné úlohy. Tie som nemala rada. A neskôr už ani tú matematiku. V puberte sa menilo moje telo a zrazu ma oveľa viac začali zaujímať aj čísla na váhe. Tie ma potom sprevádzali dlhé roky a neraz mi pokazili náladu. Preto sa už pár rokov nevážim. Nie preto, že som rezignovala, ale preto, že sa odmietam stresovať pre každých tridsať deka navyše. Nohavice alebo sukňa mi aj tak povedia dosť. A bez displeja. No a potom sú tu roky. Tie pribúdajú spoľahlivo, aj keď ich človek veľmi nesleduje. Akoby však nestačilo mať ich v dokladoch. Pri známych osobnostiach nám ich bulvár pripomína v zátvorke hneď za menom. Občas premýšľam, či je ten vek naozaj taký podstatný pre správu, ktorá nasleduje. Čísla nás skrátka sprevádzajú celý život. Merajú nás, hodnotia a zaraďujú. Len sa do nich nie vždy zmestí to, ako sa cítime. Keď som bola mladá a starší ľudia hovorili, že život utečie, ani sa nenazdáš, veľmi som im neverila. Od septembra do letných prázdnin bola predsa celá večnosť. Dnes podľa kalendára patrím medzi starších ľudí aj ja. A pristihnem sa, že tú istú vetu hovorím tým o dve generácie mladším. No ale dosť bolo nostalgie. Šesťdesiat rokov je fakt. Ale doba sa zmenila a s ňou aj to, ako žijú dnešné štyridsiatničky, päťdesiatničky či šesťdesiatničky. Postupne sa mení aj pohľad na ne. Hoci predstavy o tom, čo by žena v určitom veku mala robiť, nosiť alebo ešte chcieť, sa držia celkom statočne. Za svoje ich však prijať nemusím. Neznamená to, že si odmietam priznať svoj vek. Len ho akosi neevidujem pri všetkom, do čoho sa pustím. Robím veci tak ako doteraz, v niektorých oblastiach dokonca viac. Možno sa unavím skôr ako pred tridsiatimi rokmi, ale už si presne nepamätám, ako to bolo. Takže ma to veľmi netrápi. 🙂 Predsa však na sebe pozorujem zmeny. Som citlivejšia na niektoré veci – a to som bola citlivá vždy. Som empatickejšia, pokojnejšia a vyrovnanejšia. Viac si všímam prírodu a rada stretávam ľudí. Vzdelávam sa. Viac dbám na to, čo jem, aj na pohyb. Chcem mať dosť síl na všetko, čo ešte plánujem. A tých plánov mám veľa. Až nepatrične veľa na môj vek – ak by na to náhodou existovali nejaké predpisy. Určite neprestávam snívať. Nikto z nás nevie, čo ho čaká a s akým číslom príde do finále – našťastie. 🙂 Aj preto si častejšie pripomínam, že nemusím stále iba niečo plánovať. Že si môžem vychutnať aj to, čo práve žijem. Bez ohľadu na čísla.

Óda na život

10 júna, 2026

Je možné, aj keď málo pravdepodobné, že vám meno Gisèle Pelicot nič nehovorí. Ale ak áno, možno ste podobne ako ja pri čítaní jej príbehu mali problém uveriť, že sa nejedná o fikciu. Predstavte si život na juhu Francúzska v pokojnej dedinke. Ste na dôchodku, máte 3 dospelé deti a vnúčatká, s ktorými radi trávite čas. Ste už takmer 50 rokov vydatá za jedného muža a napriek miernym turbulenciám ho považujete za svoju istotu, starostlivého partnera, milujúceho otca a zábavného starého otca. Život, o akom mnohé ženy snívajú. A potom príde tsunami. A ako každé správne tsunami, prichádza vo vlnách. Nepríde len jedna. Príde ďalšia. A ďalšia. A zakaždým vás stiahne hlbšie. A keď si myslíte, že ste už narazili na dno, príde ďalšia, aby vám ukázala, že to najhoršie ešte len prichádza. To, čo sa začalo ako zdanlivo absurdný incident v supermarkete, keď manžela Giselle prichytili pri tom, ako si natáča ženy pod sukňami, bolo len začiatkom nočnej mory, ktorá nasledovala a postupne šokovala celý svet. Muž, s ktorým zdieľala desaťročia života, ju celé roky omamoval a umožňoval cudzím mužom, aj za jeho prítomnosti, aby ju znásilňovali. Nie je to kniha, ktorá chce čitateľa šokovať ďalšími detailmi. Nie je postavená na senzácii. Nie je ani pomstou. Je to kniha ženy, ktorá sa pokúša pochopiť nepochopiteľné. Vracia sa do svojho detstva, k strate matky, k otcovi, ktorý jej dal cit pre spravodlivosť a vnútornú disciplínu, k začiatkom lásky s mužom, ktorého považovala za životného partnera. A možno práve to je na tom všetkom najdesivejšie. Nie predstava „monštra“. Ale predstava obyčajného človeka, s ktorým ste zdieľali posteľ, raňajky, sviatky, deti, život. A pýtate sa dookola – ako to, že som si nevšimla, že nie je niečo v poriadku? V knihe máme možnosť sledovať postupný prerod – Giselle – obete, šokovanej, vystrašenej a zahanbenej na silnú ženu schopnú zdieľať svoj príbeh doslova s celým svetom, schopnú pozrieť sa do očí svojím trýzniteľom – manželovi, ale aj 50tim obvineným, ktorých sa podarilo identifikovať a to všetko vo verejnom procese napriek tomu, že ako obeť takéhoto trestného činu máte nárok na proces neverejný. Postupne si však uvedomila, že ona nie je tá, ktorá sa má hanbiť. „Hanba musí zmeniť stranu,“ povedala Gisèle Pelicot. Hanba patrí tým, ktorí násilie páchajú. A aj systému, ak nedokáže ženám ponúknuť ochranu, dôstojnosť a spravodlivosť. Ak by sme si z tejto knihy mali odniesť len jednu jedinú myšlienku, mala by to byť práve táto. Táto kniha nie je našťastie len o bolesti. Je aj o tom, že život sa nekončí ani po tých najťažších ranách. Že sa dá znovu smiať. Znovu milovať. Znovu veriť ľuďom. A možno práve preto je to naozaj óda na život. P.S. Odporúčam všetkými desiatimi.

Budapešť: krátky únik, ktorý stál za to

13 mája, 2026

Budapešť som, ak si správne spomínam, predtým navštívila dvakrát. Vedela som teda približne, čo očakávať – krásavicu na Dunaji, prezývanú Paríž východu. Mesto, ktoré možno nepôsobí tak dokonale naleštene ako Praha, no práve vďaka svojim kontrastom, noblese a miernej patine má úplne vlastné čaro. Mesto, kde, nech sa snažím akokoľvek, jazyku jeho obyvateľov zatiaľ vôbec nerozumiem 🙂, skutočné veľkomesto so širokými bulvármi a v neposlednom rade miesto, kde si na svoje prídu aj naše zmysly. Keďže v poslednom čase necestujem veľa, aj takýto dvojdňový výlet mi pripadal ako menšia expedícia, a to aj v súvislosti s tým, že mi tentoraz robili sprievodcov moje dve dospelé deti. Kto ich pozná, vie, že len ťažko hľadať dve odlišnejšie bytosti a ich myšlienkové strety bývajú občas poriadne búrlivé. Keďže som si tento malý výlet chcela užiť v pokoji a príjemnej atmosfére, priznávam, že som mala malé obavy, ako to celé dopadne. Najhoršiu časť výletu sme si však odbili hneď na začiatku. Ak sa momentálne chystáte do Budapešti autom, pravdepodobne to nebude jedno z vašich najlepších rozhodnutí. Maďarská diaľnica M1 je aktuálne pascou, ktorá vás raz zdrží viac, inokedy menej, no isté je, že sa s vašimi nervami pohrá presne tak, ako sa pohrala s našimi. Kvôli rozsiahlej rekonštrukcii a rozširovaniu diaľnice nám cesta namiesto štandardných 2 až 2,5 hodiny trvala takmer štyri. V takých chvíľach si človek celkom oprávnene položí otázku, prečo si vlastne kupuje diaľničnú známku. Takže ak sa tam v najbližšom čase chystáte, moja rada znie jasne – vlak 🙂. Potom už našťastie nasledovali len príjemné zážitky. Ubytovanie (ktoré vybrala a zaplatila moja dcéra, za čo jej ešte raz patrí vďaka ❤) v nádhernom hoteli Kimpton BEM Budapest na budínskej strane bolo jedným z highlightov celého výletu. Tento hotel je skutočný skvost. Doteraz si pamätám jeho atmosféru aj charakteristickú vôňu, ktorú si viem vybaviť aj teraz. Práve vďaka nemu som spoznala meno Marcela Wandersa, holandskej hviezdy súčasného dizajnu, ktorý navrhol aj interiér tohto hotela. Ak vám toto meno doteraz nič nehovorilo (rovnako ako mne 🙂), možno spoznáte aspoň jeho ikonickú Knotted Chair – dizajnový kúsok, ktorý na prvý pohľad pripomína jemnú ručnú čipku, no zároveň pôsobí prekvapivo moderne. Jeho rukopis je okamžite rozpoznateľný – luxus, hravosť, dramatickosť a jemný divadelný efekt. Pre Kimpton BEM Budapest vytvoril priestor inšpirovaný maďarskou históriou a folklórom, no podaný moderným, takmer umeleckým spôsobom. Preto hotel nepôsobí ako klasický historický palác, ale skôr ako odvážna a veľmi štýlová interpretácia histórie. Program sme nemali striktne stanovený. Išlo viac-menej o dlhé prechádzky, dobré jedlo, príjemné zastávky a rozhovory, ktoré som zo všetkého ocenila asi najviac. A keď už je reč o jedle, tu je pár miest, ktoré počas nášho budapeštianskeho mini úniku rozhodne stáli za pozornosť. Baltazár Grill v štvrti Budínskeho hradu bol skvelou voľbou, ak máte chuť na kvalitné jedlo v štýlovom, no stále uvoľnenom prostredí. Veľmi príjemným objavom bol aj Rajkai Espresso – podnik s výbornou atmosférou, kde si okrem kávy (na tú už u nás bolo, žiaľ, trochu neskoro 🙂) môžete dať aj menšie jedlá či miešané drinky. Sladkou zastávkou bolo Chez Dodo, elegantné miesto preslávené makrónkami, ktoré sú takmer príliš pekné na zjedenie. A ak máte chuť na tradičnejšiu maďarskú gastronómiu, Kacsa Étterem rozhodne stojí za návštevu. My sme si tam, ako inak 🙂, všetci traja objednali kačku – veď už samotný názov podniku akoby inú voľbu ani nepripúšťal. V kombinácii s grilovanou zeleninou a chrumkavými zemiakovými vankúšikmi to bolo výborné rozhodnutie. A možno práve to je na takýchto krátkych výletoch najkrajšie – nemať potrebu všetko stihnúť, ale jednoducho si nechať mesto pomaly vstúpiť pod kožu. Vedeli ste napríklad, že budapeštianske nábrežie Dunaja, Budínsky hrad a Andrássyho trieda patria na zoznam svetového dedičstva UNESCO? Nie každý výlet musí byť nabitý programom od rána do večera. Niekedy si z mesta odnesiem oveľa viac práve vtedy, keď mu dovolím, aby ma len tak sprevádzalo – vôňou kávy, večernými svetlami nad Dunajom, krásnymi interiérmi a rozhovormi, ktoré zostanú v pamäti dlhšie než akákoľvek pamiatka. A čo vy? Vyrážate ešte niekedy na výlety so svojimi dospelými deťmi? Je to už úplne iný typ spoločného času než kedysi – menej organizovania, viac partnerstva, viac diskusií 🙂… a možno práve preto je to také vzácne. Ja som si to veľmi užila.