Moja cesta k vyučovaniu nemčiny nebola priama a netrvala krátko, ale je dôkazom toho, že keď niečo chcete a robíte pre to aj patričné kroky, je veľká šanca, že sa to nakoniec podarí. Ak vás to zaujíma, nech sa páči, pustite sa do čítania.
Na športy ma mama nedávala, ale neviem prečo, ešte keď sme bývali v Prešove, ma ako 10-ročnú zapísala do jazykovej školy.
Viem si vybaviť tú triedu a ešte matnú predstavu, že v nej spolu so mnou sedeli, aspoň v mojej detskej hlávke, tak minimálne o 10 rokov starší spolužiaci.
Neúspech projektu nenechal na seba dlho čakať. Keď sa v schránke objavil list s oznámením, že na vyučovanie veľmi nechodím. Otázky, vyšetrovanie (vtedy sa do toho zapojil aj inak v mojom živote nie veľmi prítomný otec) a nakoniec moje priznanie, že namiesto do jazykovej školy chodím s kamarátkou na hodiny klavíra, teda, že ona chodí a ja ju čakám za dverami.
Vtipné je, že ja som potom k tej kamarátke chodila domov a ona sa ma na moje želanie snažila učiť hrať na klavír. Pochopiteľne, nemalo to dlhé trvanie.
Ešte raz som prejavila snahu naučiť sa hrať na nejaký hudobný nástroj, konkrétne na gitare, ale z nejakých dôvodov tiež neúspešne (A to môj otec sa tým živil).
Musím priznať, že je to doteraz, spolu s túžbou naučiť sa jazdiť na koni, moje veľké nesplnené želanie. Ja sa však nevzdávam. Pred pár rokmi som sa snažila zapísať do našej miestnej hudobnej školy na klavír, znova neúspešne, mali plno 🙂. Rovnako aj do jazdeckého klubu, zatiaľ mi nikto neodpovedal 🙂🙂.
Pre úplnosť, posledná trauma môjho detstva tohto typu bola, že ma ako 6-ročnú neprijali na gymnastiku, lebo som nebola dostatočne ohybná. Trochu to trvalo, ale istým spôsobom som sa ku gymnastike v podobe jogy v posledných rokoch vrátila.
Klavír a jazda na koni budú nasledovať, to si píšte (a ešte fotografovanie, zdokonaľovanie francúzštiny, ruštiny, angličtiny, možno taliančina a španielčina, tanec, balet, výklad kariet, nordic walking, kreslenie, uvidím čo sa ešte vyskytne…). Neviem ako vy, ale ja snívam a plánujem nonstop.
Ale to som trochu, ako są mi často stáva keď sa rozpíšem, od témy odbehla.
Druhý, tentoraz už seriózny pokus, naučiť ma po nemecky začal ešte pred nástupom na strednú školu u pani učiteľky na dôchodku. A tentoraz to klaplo. Keďže sa teraz aj učeniu nemčiny venujem, často žiakom, študentom hovorím:
« Predstavte si, že máte len knihu, tlačený slovník a učiteľa – to sú všetky zdroje, s ktorými môžte pracovať. Žiadny kontakt s reálnym prostredím, s reálnou rečou »
V mojom prípade to boli ešte články z časopisu Bravo, ktorých pár výtlačkov sa u nás spolu s Burdou od susedky nejakým zázrakom objavilo. A to bola iná motivácia. Keďže vo voľnom čase nebolo okrem čítania veľmi čo robiť, tak som si poctivo vetu po vete prekladala a pomaly sa tak oboznamovala so skazeným západom😀. Po presťahovaní sa do TN som už mala možnosť počúvať Ö3 a sledovať (najmä hitparádu a reklamy) na zrnitej ORF.
O cestovaní, aj keď len do Nemeckej demokratickej republiky, som mohla na začiatku len snívať.
Až neskôr, ako študentka som tam každé leto chodila brigádovať a « žiť ». O tom niekedy samostatný post.
Dostať sa na filozofickú fakultu bolo s mojou strednou ekonomickou školou prakticky nemožné, pretože súdruhovia komunisti boli presvedčení, že keď sa už raz v 14 rokoch rozhodneš, že budeš ekonómka, tak inej cesty niet. Vlastne to ani nebolo moje rozhodnutie, ale bola som našou rodinnou radou pozostávajúcou z mamy a babičky « rozhodnutá »
Čo som ja vtedy vedela o svete a nebodaj o tom, ako funguje socialistické školstvo? A určite som nevedela, čo by ma v živote bavilo a čím by som chcela byť, tak ako dnešní, možno až na výnimky, 14-roční.
Ja si na ten proces keď sa vyberala stredná škola pravdu povediac ani veľmi nespomínam, jednoducho sa išlo ďalej a to bolo podstatné.
Nakoniec som teda vyštudovala ekonómiu, pričom nemčina bola v rôznych podobách naďalej v mojom pracovnom i osobnom živote prítomná. Od roku 2012 až tak, že som sa v nemecky hovoriacej krajine zamestnala. Paralelne som si robila kurzy a certifikáty a voilà – po 50-ke som sa ako lektorka nemčiny začala čiastočne aj živiť.
Dnes máme stovky možností kde a akým spôsobom sa môžeme učiť cudziu reč, no napriek tomu stále existujú jazykové školy a v nich tí, ktorí na tejto ceste sprevádzajú – lektori, učitelia.
Ktovie ako to bude v budúcnosti, to si netrúfam odhadnúť, ale myslím, že kontakt vyučujúci a učiaci sa je jedinečný a dúfam, že prežije.
Áno, sú ľudia, samouci, ktorí to zvládnu sami. Ale je to skôr výnimka. Ja mám to potešenie byť súčasťou tohto procesu a veľmi ma to baví a napĺňa. Neskromne poviem, že aj odozva na druhej strane je veľmi pozitívna, za čo som veľmi vďačná a zároveň aj motivovaná ďalej na sebe pracovať a zdokonaľovať sa.
