Amerikáni

Tomáš Hudák: Amerikáni Keď si meno Tomáš Hudák spojíte so stand-upom, čakáte smiech. V knihe Amerikáni vás však namiesto vtipov čaká skôr surový pohľad na život našich predkov, ktorý ma prinútil zamyslieť sa nad tým, čo všetko na ceste za lepším životom museli zvládnuť. Neviem s istotou povedať, či by som si túto knihu v záplave iných na trhu všimla, no keďže ju napísal tento známy scenárista a bývalý novinár, získala si moju pozornosť. Knižku som si kúpila a rozhodne som neoľutovala. Už podľa názvu a obálky sa dá dedukovať téma, ktorou bola masová emigrácia do USA na prelome 19. a 20. storočia. Práve v tejto prvej vlne sa rozhodol vyskúšať šťastie za oceánom aj hrdina tohto príbehu Ondrej, alias Andy. Dôvodom nebola roztopaš, ale chudoba, nedostatok pôdy a národnostný útlak vtedajšieho Uhorska. Pre lepšiu predstavu, do zámoria vtedy odišli stovky tisíc ľudí, pričom vrchol nastal v roku 1907. Tomáš Hudák sa voľne inšpiroval príbehom svojho prastarého otca Jána, ktorý odišiel do Pittsburghu v roku 1913. Hoci je samotný dej fikciou, historické reálie sú skutočné. Autorovi sa do postáv románu podarilo vložiť zážitky a osudy tisícov Slovákov, ktorí mali rovnaký cieľ – vymaniť sa z biedy a zabezpečiť si tak pre seba a svojich potomkov lepší, dôstojnejší život. A bola to naozaj strastiplná cesta. Ako negramotní robotníci boli Slováci v oceliarňach prideľovaní na tie najnebezpečnejšie práce, boli ponižovaní a vydieraní írskymi predákmi, od ktorých dostali prezývku „hunkey“. Bol to hanlivý výraz pre prisťahovalcov z vtedajšieho Uhorska (spojenie slov Hungarian a monkey – opica), čím ich domáci odsúvali na okraj spoločnosti. Život robotníkov v Pittsburghu bol postavený na extrémnej drine – bežné boli dvanásťhodinové smeny sedem dní v týždni, ktoré raz za dva týždne striedala neľudská 24-hodinová šichta. Práve v tomto prostredí sa zrodila aj legenda o Joeovi Magaracovi – mýtickom oceľovom obrovi, ktorý podľa povestí holými rukami ohýbal koľajnice. Hoci je Joe fiktívna postava, pre robotníkov symbolizoval ich vlastnú silu a vytrvalosť. Jeho socha dodnes stojí pred oceliarňou v Braddocku ako pripomienka toho, že aj slovenská pracovitosť a obetavosť výrazne prispeli k vybudovaniu priemyselnej Ameriky. Zaujímavou rovinou knihy je však aj prerod týchto ľudí. Práve v Amerike robili to, čo im doma zakazovali – zakladali slovenské spolky, knižnice a školy. Kniha ukazuje, ako sa z utláčaných poddaných stávali sebavedomí ľudia, ktorí sa nebáli postaviť na odpor pri štrajkoch a dokonca finančne a politicky podporovali myšlienku vzniku samostatného štátu. Výraznou zmenou prešli aj ženy, ktoré v Amerike napríklad viedli ubytovne, spravovali rodinné úspory, udržiavali písomný kontakt s rodinou doma a dbali na zachovávanie tradícií. Je zaujímavé, ale zároveň aj znepokojujúce sledovať, ako sa história opakuje. Aj dnes odchádza za hranice veľa schopných Slovákov, pretože majú pocit, že doma nevedia naplno využiť svoj potenciál. Hudákov román nám tak nepripomína len osudy našich pradedov, ale otvára aj otázku, prečo je táto téma aj po viac ako sto rokoch aktuálna. Pri čítaní som si neraz položila otázku: Mala by som ja tú odvahu nechať všetko za sebou a nastúpiť na loď do neznáma? A čo vy? Máte aj vy vo svojej rodine nejakého „Amerikána“ – či už toho historického, alebo dnešného, ktorý si musel zbaliť kufor a hľadať šťastie vo svete? Väčšina z nás pravdepodobne odpovie áno.

Meno autorky – Joanna Kuciel-Frydryszak – mi nič nehovorilo, ale šýl písania a predovšetkým téma ma zaujali okamžite. Nie nadarmo sa táto kniha v Poľsku stala jednou z najpopulárnejších za 25 rokov a získala aj viacero ocenení. Už podtitul – Rozprávanie o našich starých mamách – pôsobí lákavo, veď kto by sa nechcel dozvedieť ako žili jeho starí alebo prastarí rodičia, zvlášť keď sa tých vlastných nestačil na všetko povypytovať. A že to bola chyba. Len vtedy mi to nenapadlo. Ako rada by som si s nimi dnes sadla za stôl a viedla dlhé rozhovory o tom, čo bolo. Žiaľ, už je neskoro. Ak máte podobné pocity, poprípade by vás zaujímalo porovnanie nášho súčasného života s tým aký viedli naše predchodkyne pred zhruba sto rokmi, poďte do toho. Garantujem vám, že sa od tejto knihy neodtrhnete. Veľavravné sú už názvy kapitol – Zbytočné, Paňou nebudeš, Na panské – čeľadníčky a nádenníčky, Ženská nevinnosť a ďalšie. Napriek tomu, že autorka mapuje životy vidieckych poľských žien vo východnej časti krajiny v medzivojnovom období, predpokladám tam istú mieru podobnosti so stredoeurópskymi ženami. Musím priznať, že ma hlboko zasiahla tá ťažoba, nezvratnosť osudu a hĺbka ich utrpenia. Iste, všetci máme nejaké predstavy, niečo máme napozerané z filmov, načítané z kníh, napočúvané z rodiny alebo iných zdrojov. Z toho všetkého sme si vytvorili akýsi obraz, často zidealizovaný a to aj na základe ľudových tradícií, ktoré väčšinou zobrazujú ťažký, ale predsa len krásny život jednoduchých ľudí. Tak aký by bol Váš osud (teda aj môj🙂) keby ste ako žena žili pred sto rokmi na vidieku? Bývali by sme pravdepodobne v jednej izbe, v ktorej by okrem nás žilo ešte 6 až 12 osôb, ako ženy by sme vlastnili tri košele, jedny nohavičky, jeden pár pančúch, dve sviatočné blúzky, jednu sukňu, jeden kabát, jeden pár topánok, vlniak na chrbát a 3 šatky na hlavu (záznamy anketára). Ako deti by sme pásli husi alebo kravu, pri veľkom šťastí by sme vychodili najviac dve, tri triedy a naučili sa tak aspoň čítať a písať. (Počet analfabetov tvoril v tom čase v Poľsku 34 %) To všetko za predpokladu, že sme prežili. V tridsiatych rokoch totiž 1/4 všetkých úmrtí tvorili novorodenci. Hneď ako by sme dospeli, snažili by sa nás čo najskôr vydať (inak by sme zaťažovali hospodárstvo) a potom by sme rodili každý druhý rok. Celý život podriadené mužovi bez vlastných práv, odsúdené na ťažkú fyzickú prácu na poli aj v domácnosti. Povedané moderným jazykom 24/7. Bez možnosti úniku. « Namiesto usmiatej a šťastnej mamky vídavať ubiedenú, predčasne zostarnutú ženu, ešte dojčiacu a už znova tehotnú, vidieť deti bez opatrovníka, zanedbané, vychudnuté. » Píše Tadeusz Boyo-Želeňsky, spisovateľ a lekár. Našťastie, vývoj sa nedá zastaviť a tak sa autorka v záverečných kapitolách venuje aj hlbokej túžbe žien po zmene a ich snahe vymaniť sa z predurčeného osudu. Neopisuje teda len drinu, ale aj postupné prebúdzanie vedomia vidieckych žien, ktoré hľadali cestu k lepšiemu životu a to formou vzdelania, odchodu do mesta alebo emigrácie. Kuciel-Frydryszak stavia na faktoch: čerpá z archívov, listov, dobových denníkov a rozhovorov s potomkami. Tieto fakty však podáva pútavou, prudko čitateľnou formou. Kniha Sedliačky patrí k tomu najlepšiemu, čo som v oblasti literárnej reportáže čítala.