Book club – 1. časť

Meno autorky – Joanna Kuciel-Frydryszak – mi nič nehovorilo, ale šýl písania a predovšetkým téma ma zaujali okamžite. Nie nadarmo sa táto kniha v Poľsku stala jednou z najpopulárnejších za 25 rokov a získala aj viacero ocenení. Už podtitul – Rozprávanie o našich starých mamách – pôsobí lákavo, veď kto by sa nechcel dozvedieť ako žili jeho starí alebo prastarí rodičia, zvlášť keď sa tých vlastných nestačil na všetko povypytovať. A že to bola chyba. Len vtedy mi to nenapadlo. Ako rada by som si s nimi dnes sadla za stôl a viedla dlhé rozhovory o tom, čo bolo. Žiaľ, už je neskoro. Ak máte podobné pocity, poprípade by vás zaujímalo porovnanie nášho súčasného života s tým aký viedli naše predchodkyne pred zhruba sto rokmi, poďte do toho. Garantujem vám, že sa od tejto knihy neodtrhnete. Veľavravné sú už názvy kapitol – Zbytočné, Paňou nebudeš, Na panské – čeľadníčky a nádenníčky, Ženská nevinnosť a ďalšie. Napriek tomu, že autorka mapuje životy vidieckych poľských žien vo východnej časti krajiny v medzivojnovom období, predpokladám tam istú mieru podobnosti so stredoeurópskymi ženami. Musím priznať, že ma hlboko zasiahla tá ťažoba, nezvratnosť osudu a hĺbka ich utrpenia. Iste, všetci máme nejaké predstavy, niečo máme napozerané z filmov, načítané z kníh, napočúvané z rodiny alebo iných zdrojov. Z toho všetkého sme si vytvorili akýsi obraz, často zidealizovaný a to aj na základe ľudových tradícií, ktoré väčšinou zobrazujú ťažký, ale predsa len krásny život jednoduchých ľudí. Tak aký by bol Váš osud (teda aj môj🙂) keby ste ako žena žili pred sto rokmi na vidieku? Bývali by sme pravdepodobne v jednej izbe, v ktorej by okrem nás žilo ešte 6 až 12 osôb, ako ženy by sme vlastnili tri košele, jedny nohavičky, jeden pár pančúch, dve sviatočné blúzky, jednu sukňu, jeden kabát, jeden pár topánok, vlniak na chrbát a 3 šatky na hlavu (záznamy anketára). Ako deti by sme pásli husi alebo kravu, pri veľkom šťastí by sme vychodili najviac dve, tri triedy a naučili sa tak aspoň čítať a písať. (Počet analfabetov tvoril v tom čase v Poľsku 34 %) To všetko za predpokladu, že sme prežili. V tridsiatych rokoch totiž 1/4 všetkých úmrtí tvorili novorodenci. Hneď ako by sme dospeli, snažili by sa nás čo najskôr vydať (inak by sme zaťažovali hospodárstvo) a potom by sme rodili každý druhý rok. Celý život podriadené mužovi bez vlastných práv, odsúdené na ťažkú fyzickú prácu na poli aj v domácnosti. Povedané moderným jazykom 24/7. Bez možnosti úniku. « Namiesto usmiatej a šťastnej mamky vídavať ubiedenú, predčasne zostarnutú ženu, ešte dojčiacu a už znova tehotnú, vidieť deti bez opatrovníka, zanedbané, vychudnuté. » Píše Tadeusz Boyo-Želeňsky, spisovateľ a lekár. Našťastie, vývoj sa nedá zastaviť a tak sa autorka v záverečných kapitolách venuje aj hlbokej túžbe žien po zmene a ich snahe vymaniť sa z predurčeného osudu. Neopisuje teda len drinu, ale aj postupné prebúdzanie vedomia vidieckych žien, ktoré hľadali cestu k lepšiemu životu a to formou vzdelania, odchodu do mesta alebo emigrácie. Kuciel-Frydryszak stavia na faktoch: čerpá z archívov, listov, dobových denníkov a rozhovorov s potomkami. Tieto fakty však podáva pútavou, prudko čitateľnou formou. Kniha Sedliačky patrí k tomu najlepšiemu, čo som v oblasti literárnej reportáže čítala.

Oleksandr Myched Krv ti s uhlím pomiešam – s podtitulom Porozumieť ukrajinskému Východu Áno, porozumieť, to je podľa môjho názoru, kľúč k poznaniu a pravde. S týmto zámerom som znovu siahla po knihe z edície Absynt, ktorej knihy mi na tejto ceste poznania veľmi pomáhajú. Navyše sa ku mne dostávajú často protichodné informácie od ľudí s koreňmi a rodinou stále žijúcou na okupovaných ukrajinských územiach, ale na druhej strane pomerne často prichádzam do styku aj s Ukrajinkami, ktoré boli nútené odísť pred vojnou a za krajinu často len prechodného pobytu si vybrali Slovensko. Hovorí sa, že pravda je niekde uprostred. Platí to v tomto prípade? Vždy sa snažím vypočuť si obidve strany, čerpať z viacerých zdrojov a na základe toho si vyvodiť vlastné závery. Táto kniha Vám priamo nepovie, že Ukrajinci sú dobrí a Rusi zlí, ale vedie Vás k pochopeniu príčin konfliktu, k pochopeniu ako funguje, resp. fungovalo ukrajinsko-ruské spolužitie za Sovietskeho zväzu, čo sa po jeho rozpade zmenilo a aké sú špecifiká ukrajinského Východu. Autorove zápisky, výpovede obyčajných ľudí, ale aj významných ukrajinských umelcov v mnohom dávajú odpoveď na otázky, ktoré by ste sa možno radi spýtali. Vybrala som pár myšlienok, ktoré vo mne zarezonovali: « Ak si zoberieme samotný región, vždy sa tam kládol dôraz na technickú inteligenciu a humanitné vedy stáli na okraji. Pravdaže, podobne je to v celej Ukrajine, ale tu to bolo obzvlášť viditeľné. Noví technickí pracovníci, závody, továrne, uhoľné bane. Humanitné vedy a filozofia sa objavujú len na fakulte, ktorú sme založili až my. Bez reflexie nemožno analyzovať. Púšť v humanitnej oblasti plodí nevedomosť. Ovplyvňuje historickú pamäť a neschopnosť reflektovať, myslieť či vyvodzovať závery vytvára závislosť od médií. Ak človek nemá vlastný názor, hľadá zdroj, ktorý mu ho vytvára. Umenie myslieť si treba vypestovať. » (Z rozhovoru s Ihorom Kozlowskym, významným ukrajinským intelektuálom) « Geografia výrazne ovplyvňuje mentalitu. Všetko vychádza najavo pri porovnávaní, ľudia spoznávajú svet tak, že ho porovnávajú s tým, čo vidia. Ak nemajú možnosť cestovať po svete, vidieť a porovnávať, vtedy majú veľmi malý výber kompasov, prirovnaní a nástrojov, prostredníctvom ktorých by mohli spoznávať svet. Ťažko hovoriť o svetonázore s človekom, ktorý svet nevidel. Keď sa človek pozerá na svet cez štrbinu, jeho uhol pohľadu sa mení na maličkú škvrnku, ktorú možno poľahky manipulovať. » (Z rozhovoru s Romanom Mininom , ukrajinským umelcom venujúcim sa street-artu, grafike a fotografii) « Nostalgia je normálna. Odveká formulka » vtedy sme boli mladší » stále funguje. Mám dojem, že normálna nostalgia nenadobudla strašné a nenormálne podoby náhodou. Bola navodená, vedome posilňovaná a bola a doposiaľ je súčasťou ruskej vojny proti Ukrajine a všetkým ostatným bývalým sovietskym kolóniám. Už od konca deväťdesiatych rokov začala ruská televízia, ktorá ovládala aj ukrajinský mediálny priestor, kŕmiť ľudí nostalgiou za niečím, čo v skutočnosti nikdy neexistovalo. Piesne, kazety, klipy, slovník, v ktorom popredné miesto zaujala ruská zmrzlina za 22 kopejok – nebolo to ako rýchle očkovanie, ale ako kobercový nálet. Niekde boli škody menšie, inde, najmä tam kde sa silný socialistický regionálny alebo profesijný mýtus zbiehal s nostalgickým diskurzom – boli škody väčšie. Legenda socialistického « Donbasu » takmer dokonale zapadla do naratívu nostalgického utrpenia. Svet, ktorý nikdy neexistoval, sa stával jediným možným a skutočným. A odrazu chceli mnohí vrátiť ten neexistujúci včerajšok. » (Z rozhovoru Olenou Sťažkonou, ukrajinskou spisovateľkou, doktorkou historických vied a profesorkou histórie) « Pocit osamelosti a nepotrebnosti viedol k akémusi existenciálnemu smútku, ktorý sa stal emočným základom mýtu o jedinečnosti a základom až mytologickej povahy nášho regiónu. V podstate je prejavom úplne detských komplexov a urazenosti. Za sedemdesiat rokov existencie ZSSR sa podarilo vykoreniť prepojenie regiónu k národnej identite (ukrajinskej) ochromiť sebauvedomenie ľudí s cieľom vytvoriť fenomén sovietskeho človeka. » « Je veľmi dôležité si uvedomiť, že príčinou tejto vojny neboli regionálne špecifiká a ani si ju neprivolali Ukrajinci. » (Z rozhovoru s Volodymyrom Rafajenkom, ukrajinským spisovateľom) Tento fakt je na moje milé prekvapenie stále uvedený aj na oficiálnej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR. A či som na konci knihy našla odpovede na moje otázky? Požičiam si výrok arcibiskupa Bezáka – « V tomto nedokonalom svete neočákavajte dokonalé odpovede ». A môj dodatok je, že jednoduché a jednoznačné odpovede ponúkajú iba tí, ktorí chcú ľuďmi manipulovať a je na nás, aby sme sa sami pustili do pátrania, overovali a preverovali fakty, vzdelávali sa, poznali históriu, porovnávali a hľadali analógie. Tak teda do práce, priatelia.🙂