Tak táto kniha, poviem vám, to je emocionálny náklad. Strhujúci dej, ktorý vás zdrapne od 1. strany a nepustí, až kým neprečítate posledné slovo.
Autorkou a zároveň rozprávačkou je Jung Chang(ová), ktorá na príbehu svojej babičky a mamy, ako aj na základe vlastného detstva a mladosti prežitej v komunistickej Číne, opísala príbeh svojej rodiny, zásadne ovplyvnený historickými udalosťami od cisárstva až po udalosti na Námestí nebeského pokoja (roky 1924 – 1978).
Jung Chang dva roky po smrti Mao Ce-tunga, keď sa Čína pomaly začala otvárať svetu, ako prvá zo svojej provincie odišla na štúdium angličtiny do Londýna a žiť do Číny sa už nevrátila.
O Číne som mala len hmlisté predstavy a nikdy som sa o ňu nejako špeciálne nezaujímala. To sa touto knihou definitívne zmenilo. Aj keď som vyrastala v socializme a aké-také skúsenosti so socialistickou realitou som nazbierala, to, čo sa v tejto krajine odohralo, prekonalo všetky moje aj tie najodvážnejšie predstavy.
Čínou v priebehu rokov otriasali vojny, invázie, revolúcie a nakoniec totalitná diktatúra. To sú fakty, ktoré vo vás ale naplno zarezonujú až s konkrétnym príbehom, keď na jednotlivých ľudských osudoch do hĺbky precítite tragédiu a hlavne nezmyselnosť utrpenia, ktorými si protagonisti, ale vlastne celý národ, museli prejsť.
Divoké labute vyšli v r. 1991 a boli preložené do viac ako štyridsiatich jazykov, no v Číne sú stále na čiernej listine.
Dôvodom je obava, že v knihe opísaná realita nie je v súlade s oficiálnou, komunistickou stranou prezentovanou verziou histórie, čo by logicky mohlo viesť k ohrozeniu jej moci. Hoci sa jedná o osobný príbeh, odrážajú sa v ňom dejiny Číny dvadsiateho storočia a strana nepôsobí práve najlepšie. Súčasné vedenie Číny udržiava Maov mýtus, prezentuje sa ako jeho dedič a odvodzuje si od neho vlastnú legitimitu, uvádza autorka.
V roku 2005, po 12-ročnom intenzívnom zbieraní informácií, spolu s manželom Jonom vydali knihu o Mao Ce-tungovi a pri tejto príležitosti Jung Chang v rozhovore pre Spiegel okrem iného uviedla: «Udivuje ma, ako málo svet vie o Maovi v porovnaní s Hitlerom alebo Stalinom. Pre mnohých je stále ikonou revolúcie, veľkým filozofom, básnikom; hrdinom s malými nedokonalosťami, ktorý spravil možno pár chýb. Je to neuveriteľné. Jeho portrét visí dodnes v úradných miestnostiach, jeho pomníky sa udržiavajú.»
Čo dodať, strhujúce čítanie, pri ktorom si uvedomíte, aké sme mali šťastie, že žijeme práve tu a teraz. Zároveň si ale uvedomíte, že ľudstvo nemá nič vyhraté, že koncentrácia moci v rukách jednotlivca, dovolím si tvrdiť, «šialenca», jej zneužívanie a manipulácia sú pripomienkou, že treba byť stále ostražitý.
Pár citátov z knihy na zamyslenie:
«Ľudia sa naučili odporovať rozumu a žiť v pretvárke.»
«Celý národ si zvykol hovoriť jedno a myslieť pritom iné. Slová sa oddelili od reality, zodpovednosti a skutočných myšlienok. Klamstvá sa vyslovovali s ľahkosťou, pretože slová stratili svoj význam a všetci ich prestali brať vážne.»
«Chápala som ľudskú hlúposť, no nezniesla som jej glorifikáciu a ešte menej poznanie, že si osobovala právo na moc.»
Niečo vám to hovorí? Podobnosť je čisto náhodná, či?
