Happyaging

Kremnické Gagy 2021

Tak znova po 2 rokoch na Gagoch. Nechápem ako som tak dlho mohla obchádzať toto podujatie, ale prvýkrát som sa festivalu humoru a satiry (tak znie jeho oficiálny názov) zúčastnila až v roku 2018. Minulý rok sme pre neistú situáciu návštevu vynechali, ale tento rok sme boli opäť všetkými zmyslami prítomní.

S manželom a priateľmi sme si dávku pozitívnej nálady začali tankovať už v piatok podvečer (festival začínal vo štvrtok) predstavením Sto bábik – Divadlo P. O. Hviezdoslava: o stretnutí dvoch starších dám v podaní presvedčivých Anikó Varga a Lucia Šipošová. Obidve herečky patria medzi moje obľúbené, tá druhá aj pre výnimočný a odvážny počin, keď založila v Bratislave vlastný kabaretný klub, kde sa môžte oslobodiť od konvencií a užiť si aj tento v očiach niektorých “pokleslý žáner”. Vrelo odporúčam. Takisto ako horeuvedené predstavenie, ktoré bolo dobrým štartom.

Následne sme sa tešili na párovú stand-up comedy show Simony Salátovej a jej (aj životného) partnera – Joe Trendy Ja som ti to hovoril (a) . Bola to príjemná, s nadsázkou stand-upu podaná každodenná životná realita mnohých párov. Zvlášť sme ocenili minimum vulgarizmov, ktorými je stand-up povestný. A ešte musím priznať, že dáma mala máličko navrch. (Sorry, Joe😀)

V sobotu sme aj napriek predpovediam vstali do slnečného, aj keď na toto ročné obdobie chladného dňa. Vzhľadom na prítomnosť mimoriadne akčného páru priateľov, ktorý s nami pravidelne zdieľa nadšenie pre Gagy, boli sme ešte pred bohatým programom dobrovoľne prinútení spraviť si svižnú vychádzku do okolia Kremnice. Len tak-tak sme stíhali naše prvé a po následnom zhodnotení aj najlepšie predstavenie z nášho tohtoročného výberu Pliagy a Hnusoby – Túlavé divadlo – veľmi vtipná a fantastický podaná komédia o jednej “bežnej” rodinke, neznámej nákaze a mimoriadných opatreniach.

Pre nás jednoznačne “objav roka”. Keby ste nepoznali, túlavé divadlo z Trnavy je voľné zoskupenie hercov, autorov, režisérov, komediantov pod umeleckým vedením Juraja Nvotu. V tomto predstavení nás očarili najmä Lucia Hurajová, Štefan Martinkovič, ale vlastne všetci herci do nohy.

Po 2 hodinách tréningu bránice sme sa s manželom vrhli na tradičné párance, lebo ako som už v úvode napísala, Kremnické gagy prežívame všetkými zmyslami – a jedným z nich je aj chuť – a tá si veru prišla tiež na svoje. Párance v podaní firmy RỸDZE Trhance jak párance, ktorá vyrába a predáva ručne trhanú cestovinu. My sme ochutnali naše obľúbené párance so strúhankou a slivkovým lekvárom. Už sa opäť teším za rok.

Po takomto gastronomickom zážitku a káve č. 2 sme si ponáhľali vystáť rad na o niečo vážnejší žáner (aj keď sa dalo predpokladať, že vzhľadom na interpreta, ktorým bol Lukáš Latinák to až také vážne nebude. Tento známy herec sa nám v programe nazvanom Tatranský biftek pokúsil priblížiť poéziu našich najvýznamnejších básnikov. A urobil to dokonale. Objavom medzi našimi poetmi z čias dávno minulých je jednoznačne básnik Samo Bohdan Hroboň. Ak si prečítate čo i len jednu slohu z jeho tvorby, garantujem Vám, že naňho tak ako my, nikdy nezabudnete.

No a keďže ako sa hovorí každý deň nie je nedeľa, tak aj záverečné dve sobotné podujatia neboli až tak “nedeľné”.
Prvým z menovaných boli Gagy s.r.o. Tým, ktorí sledujú reláciu Sedem s.r.o. nemusím vysvetľovať, že išlo o glosovanie aktuálneho diania. Piati glosátori (Sajfa, Tormová, Latinák, Salátová, Hubinák) neviem či pre nedostatok času – podujatie bolo kvôli časovému sklzu skrátené – alebo nepripravenosti nás neohúrili. Výber tém ako napr. Kotleba a brohmexin, rozprávanie známych vtipov spolu s neustálym zdôrazňovaním, že sa musia ponáhľať, lebo už nasleduje ďalší program
prispeli k tomu, že toto vôbec najdrahšie podujatie (lístok stál 19 Eur) sme mohli kľudne vynechať.

Druhým sklamaním bola večerná “komédia” Made in Slovenskooo! (v podtitule komédia o slabostiach, túžbach a frustráciách) v divadle Akropola od inak renomovaného bratislavského divadla La Komika. Výsledným pocitom bola však len naša frustrácia a to asi nebolo zámerom autora.
Jednou vetou 2 hodiny nudy a trápnosti. Ja nie som vyštudovaná literárna, divadelná, ani iná kritička, len mám už niečo odpozerané a prečítané, v dôsledku čoho mám s čím porovnávať.

Bola som už aj na viacerých predstaveniach tohto divadla a viac- menej vždy splnili moje očakávania – komédie ktorých cieľom je ľudí zabaviť a v lepšom prípade im aj nastaviť zrkadlo. Tu však chýbalo takmer všetko – dobrý scenár, kvalitné dialógy, spád a bohužiaľ aj herecké
výkony. Už dávno sme nevideli niečo tak slabé, miestami až infantilné. Amen

Mám taký zvyk, že po zhliadnutí nejakej inscenácie, príp. filmu hľadám recenzie na internete, aby som si porovnala môj názor s inými, v tomto prípade som však nič nenašla.

No nič, vyspali sme sa do bledoružova (najlepšie je samozrejme vyspať sa do ružova, ale vzhľadom na tvrdosť postelí v hoteli to bolo tentokrát len do bledoružová ☹) a tešili sme sa na zvyšné 2 udalosti, ktoré nás čakali v nedeľu. Už sme však boli v tom tešení trošku ostražití, aj keď sa ukázalo, že zbytočne.

Profesionáli v tom najlepšom zmysle slova Jozef Vajda a Juraj Kemka v novom prevedení dialógov Lord Nortona a sluhu James nesklamali.

Záver nášho kultúrneho maratónu patril bardom slovendskej divadelnej scény – Turzonovová, Kocúriková, Kovár, Jamrich, ktorí sa nám predviedli v predstavení Kvarteto – príbeh o starobe a starnutí. Moja recenzia znie: dobrý štandard – neohúrilo, ale ani nesklamalo. Čomu som však celkom nerozumela, že páni herci Kovár a Jamrich sa pri hraní neustále dívali do textov ktoré držali v rukách.
S ničím podobným som sa v SND, kde je ich domovská scéna nikdy nestřetla a působili to rušivo.

Tak toľko z tohtoročných Gagov. Bez ohľadu na to, že sme zažili aj nejaké to sklamanie, resp., že niektoré podujatia nesplnili naše očakávanie, boli to ako som hneď prvýkrát tento festival označila, opäť moje druhé Vianoce. (resp. prvé, tie druhé budú až v decembri)

Bez preháňania, toľko pozitívnej nálady, úsmevov a pohody na jednom mieste zažívam len výnimočne. A touto výnimkou sú jednoznačne Kremnické Gagy.

mÔŽE SA VÁM PÁČIŤ

Sedliačky

16 januára, 2026

Meno autorky – Joanna Kuciel-Frydryszak – mi nič nehovorilo, ale šýl písania a predovšetkým téma ma zaujali okamžite. Nie nadarmo sa táto kniha v Poľsku stala jednou z najpopulárnejších za 25 rokov a získala aj viacero ocenení. Už podtitul – Rozprávanie o našich starých mamách – pôsobí lákavo, veď kto by sa nechcel dozvedieť ako žili jeho starí alebo prastarí rodičia, zvlášť keď sa tých vlastných nestačil na všetko povypytovať. A že to bola chyba. Len vtedy mi to nenapadlo. Ako rada by som si s nimi dnes sadla za stôl a viedla dlhé rozhovory o tom, čo bolo. Žiaľ, už je neskoro. Ak máte podobné pocity, poprípade by vás zaujímalo porovnanie nášho súčasného života s tým aký viedli naše predchodkyne pred zhruba sto rokmi, poďte do toho. Garantujem vám, že sa od tejto knihy neodtrhnete. Veľavravné sú už názvy kapitol – Zbytočné, Paňou nebudeš, Na panské – čeľadníčky a nádenníčky, Ženská nevinnosť a ďalšie. Napriek tomu, že autorka mapuje životy vidieckych poľských žien vo východnej časti krajiny v medzivojnovom období, predpokladám tam istú mieru podobnosti so stredoeurópskymi ženami. Musím priznať, že ma hlboko zasiahla tá ťažoba, nezvratnosť osudu a hĺbka ich utrpenia. Iste, všetci máme nejaké predstavy, niečo máme napozerané z filmov, načítané z kníh, napočúvané z rodiny alebo iných zdrojov. Z toho všetkého sme si vytvorili akýsi obraz, často zidealizovaný a to aj na základe ľudových tradícií, ktoré väčšinou zobrazujú ťažký, ale predsa len krásny život jednoduchých ľudí. Tak aký by bol Váš osud (teda aj môj🙂) keby ste ako žena žili pred sto rokmi na vidieku? Bývali by sme pravdepodobne v jednej izbe, v ktorej by okrem nás žilo ešte 6 až 12 osôb, ako ženy by sme vlastnili tri košele, jedny nohavičky, jeden pár pančúch, dve sviatočné blúzky, jednu sukňu, jeden kabát, jeden pár topánok, vlniak na chrbát a 3 šatky na hlavu (záznamy anketára). Ako deti by sme pásli husi alebo kravu, pri veľkom šťastí by sme vychodili najviac dve, tri triedy a naučili sa tak aspoň čítať a písať. (Počet analfabetov tvoril v tom čase v Poľsku 34 %) To všetko za predpokladu, že sme prežili. V tridsiatych rokoch totiž 1/4 všetkých úmrtí tvorili novorodenci. Hneď ako by sme dospeli, snažili by sa nás čo najskôr vydať (inak by sme zaťažovali hospodárstvo) a potom by sme rodili každý druhý rok. Celý život podriadené mužovi bez vlastných práv, odsúdené na ťažkú fyzickú prácu na poli aj v domácnosti. Povedané moderným jazykom 24/7. Bez možnosti úniku. « Namiesto usmiatej a šťastnej mamky vídavať ubiedenú, predčasne zostarnutú ženu, ešte dojčiacu a už znova tehotnú, vidieť deti bez opatrovníka, zanedbané, vychudnuté. » Píše Tadeusz Boyo-Želeňsky, spisovateľ a lekár. Našťastie, vývoj sa nedá zastaviť a tak sa autorka v záverečných kapitolách venuje aj hlbokej túžbe žien po zmene a ich snahe vymaniť sa z predurčeného osudu. Neopisuje teda len drinu, ale aj postupné prebúdzanie vedomia vidieckych žien, ktoré hľadali cestu k lepšiemu životu a to formou vzdelania, odchodu do mesta alebo emigrácie. Kuciel-Frydryszak stavia na faktoch: čerpá z archívov, listov, dobových denníkov a rozhovorov s potomkami. Tieto fakty však podáva pútavou, prudko čitateľnou formou. Kniha Sedliačky patrí k tomu najlepšiemu, čo som v oblasti literárnej reportáže čítala.

Moje Vianoce

12 januára, 2026

Vianoce v mojom ponímaní vrátane prípravy na ne, sú pre mňa udalosťou roka. Milujem a užívam si všetko, čo je s nimi spojené, ale výhradne až od prvého adventného dňa, nie skôr. Aby sme si mohli dopriať pár dní stíšenia, pokoja, rozprávkovej atmosféry je treba (v mojom ponímaní) vynaložiť predtým veľa energie a úsilia, pričom výsledok nie je nikdy zaručený 🙂. Ako dieťa, ktoré vyrastalo v socializme mám v sebe už navždy zakorenené najmä nekonečné, ale radostné predvianočné prípravy. Tradíciou bolo u nás nezabudnúť vyčistiť ani tú najmenšiu škáru a utrieť prach aj tam, kde by ho ani nenapadlo sadať, vyleštiť všetko do bezvedomia a napiecť veľa, veľa koláčov. Keďže vtedy sa tieto sviatky v duchovnej rovine v našej mini rodine veľmi neprežívali (s výnimkou mojich starých mám, ktorých sa na to už bohužiaľ nemôžem opýtať), tešili sme sa hlavne na prázdniny, dobré jedlo, exotické ovocie, aký-taký darček a televízny program. Sneh bol samozrejme väčšinou prítomný. Pamätám si už na ten deň, keď mal byť v predaji ešte dnes vychádzajúci časopis Televízia a mama ma preň vyslala do asi kilometer vzdialeného poštového novinového stánku. Vôbec mi to nepripadalo ďaleko, bola by som zašla aj ďalej, pretože ten pocit, keď som držala v ruke vytúžený výtlačok sa nedá opísať. Ponáhľala som sa domov a keď som si splnila všetky povinnosti (!), mohla som vziať do ruky červenú fixku a krúžkovať. Na rozdiel od celého roka, bolo konečne čo pozerať. Aspoň nám to vtedy tak pripadalo. A asi to aj tak bolo, že strana a vláda sa snažila deťom a pracujúcim dopriať koncom roka trošku viac potešenia a zábavy, to najlepšie z domácej tvorby a sem tam aj ideologicky neškodný zahraničný film 🙂. Naopak nočnou morou bol každoročne 1. január. Novoročný prejav prezidenta a večer opera Predaná nevesta. Ak bol 2.1. pracovný deň, tak sa išlo nekompromisne do školy. A Vianoce dnes? Keď sú detí veľké, vnúčatá nikde, manželovi rodičia starí, a všetkého je nadbytok? Pokúšam sa uzavrieť do svojej bubliny, púšťam si vianočné koledy a pesničky, pečiem, upratujem. Som ešte viac zamyslená a nostalgická. Keď vyťahujem formičky a nazerám do rodinných receptov spomínam na mamu a babičky, cítim ich prítomnosť a snažím sa to robiť tak ako ony. Neviem, či tak dobre, ale snažím sa. Práve vtedy najviac pociťujem tú generačnú prepojenosť a kontinuitu života. Čím som staršia, a je to asi prirodzené, prežívam tento čas viac duchovne a sem tam sa zamyslím aj nad tým, koľkokrát mi tento vianočný zázrak bude ešte dopriaty. Tradíciou býva, že k nám pricestujú manželovi rodičia a spolu s nimi a ak to vyjde, tak aj s našimi deťmi strávime týchto pár výnimočných dní. A že to nie je vždy idyla mi asi dá za pravdu nejedná rodina. Tak ako si udržať tú « pravú » vianočnú náladu z obrázkov a reklám? Keď zdola počuť televízor a programy, ktoré by som si ja určite nevybrala, ale moji svokrovci ich milujú a susedka si na 1. sviatok vianočný na dvore púšťa rockové hity? Naučila som sa byť po tých rokoch (aspoň dúfam) empatická a dopriať im tento spôsob trávenia sviatkov. Ja vyjdem na poschodie, zatvorím dvere, do slúchadiel si pustím vianočného Káju, Luciu Bílu, poprípade Darinku Laščiakovú (jej ikonické CD Vianoce s Darinou Laščiakovou) a s touto « svätou » trojicou, z ktorej dvaja sú neoddeliteľnou súčasťou mojich detských Vianoc sa ponorím do čítania. Keď máme takto každý chvíľku času pre seba a strávime ho tak, ako nám je milé, môžeme ten zvyšný venovať sebe navzájom bez pocitov nevôle alebo krivdy. Myslím, že tento rok sa nám to podarilo celkom dobre. Moje naj adventného, vianočného a novoročného obdobia: – pečenie, to vždy – vianočné trhy vo Viedni, Rusovciach, tie Bratislavské som nestihla – svätá omša a kázeň v podaní Anny Polckovej vo Veľkom evanjelickom kostole – kniha Sedliačky od autorky Joanny Kuciel-Frydryszakovej – podcast rádia Slovensko: Advent do ucha – seriál The Gilded Age (Pozlátený vek) na HBO, dobový seriál od Juliana Fellowesa, ktorý napísal aj kultový seriál Downton Abbey, na ktorý sa chystám – povianočná lyžovačka – Silvestrovský Salzburg (o tom viac v samostatnom príspevku) No a hlavne, že sme sa zišli ako rodina spolu, v relatívnom dobrom zdraví, nebolo nás menej, no ani viac (čo je mojím ani nie tak tajným prianím🙂) a v mieri. To posledné by mi ešte pred pár rokmi pripadalo také samozrejmé, že by som to tu ani nezmienila. Časy sa však menia. A tak v zdraví, v hojnom počte a v mieri o rok, milá rodinka.

Krv ti s uhlím pomiešam

3 decembra, 2025

Oleksandr Myched Krv ti s uhlím pomiešam – s podtitulom Porozumieť ukrajinskému Východu Áno, porozumieť, to je podľa môjho názoru, kľúč k poznaniu a pravde. S týmto zámerom som znovu siahla po knihe z edície Absynt, ktorej knihy mi na tejto ceste poznania veľmi pomáhajú. Navyše sa ku mne dostávajú často protichodné informácie od ľudí s koreňmi a rodinou stále žijúcou na okupovaných ukrajinských územiach, ale na druhej strane pomerne často prichádzam do styku aj s Ukrajinkami, ktoré boli nútené odísť pred vojnou a za krajinu často len prechodného pobytu si vybrali Slovensko. Hovorí sa, že pravda je niekde uprostred. Platí to v tomto prípade? Vždy sa snažím vypočuť si obidve strany, čerpať z viacerých zdrojov a na základe toho si vyvodiť vlastné závery. Táto kniha Vám priamo nepovie, že Ukrajinci sú dobrí a Rusi zlí, ale vedie Vás k pochopeniu príčin konfliktu, k pochopeniu ako funguje, resp. fungovalo ukrajinsko-ruské spolužitie za Sovietskeho zväzu, čo sa po jeho rozpade zmenilo a aké sú špecifiká ukrajinského Východu. Autorove zápisky, výpovede obyčajných ľudí, ale aj významných ukrajinských umelcov v mnohom dávajú odpoveď na otázky, ktoré by ste sa možno radi spýtali. Vybrala som pár myšlienok, ktoré vo mne zarezonovali: « Ak si zoberieme samotný región, vždy sa tam kládol dôraz na technickú inteligenciu a humanitné vedy stáli na okraji. Pravdaže, podobne je to v celej Ukrajine, ale tu to bolo obzvlášť viditeľné. Noví technickí pracovníci, závody, továrne, uhoľné bane. Humanitné vedy a filozofia sa objavujú len na fakulte, ktorú sme založili až my. Bez reflexie nemožno analyzovať. Púšť v humanitnej oblasti plodí nevedomosť. Ovplyvňuje historickú pamäť a neschopnosť reflektovať, myslieť či vyvodzovať závery vytvára závislosť od médií. Ak človek nemá vlastný názor, hľadá zdroj, ktorý mu ho vytvára. Umenie myslieť si treba vypestovať. » (Z rozhovoru s Ihorom Kozlowskym, významným ukrajinským intelektuálom) « Geografia výrazne ovplyvňuje mentalitu. Všetko vychádza najavo pri porovnávaní, ľudia spoznávajú svet tak, že ho porovnávajú s tým, čo vidia. Ak nemajú možnosť cestovať po svete, vidieť a porovnávať, vtedy majú veľmi malý výber kompasov, prirovnaní a nástrojov, prostredníctvom ktorých by mohli spoznávať svet. Ťažko hovoriť o svetonázore s človekom, ktorý svet nevidel. Keď sa človek pozerá na svet cez štrbinu, jeho uhol pohľadu sa mení na maličkú škvrnku, ktorú možno poľahky manipulovať. » (Z rozhovoru s Romanom Mininom , ukrajinským umelcom venujúcim sa street-artu, grafike a fotografii) « Nostalgia je normálna. Odveká formulka » vtedy sme boli mladší » stále funguje. Mám dojem, že normálna nostalgia nenadobudla strašné a nenormálne podoby náhodou. Bola navodená, vedome posilňovaná a bola a doposiaľ je súčasťou ruskej vojny proti Ukrajine a všetkým ostatným bývalým sovietskym kolóniám. Už od konca deväťdesiatych rokov začala ruská televízia, ktorá ovládala aj ukrajinský mediálny priestor, kŕmiť ľudí nostalgiou za niečím, čo v skutočnosti nikdy neexistovalo. Piesne, kazety, klipy, slovník, v ktorom popredné miesto zaujala ruská zmrzlina za 22 kopejok – nebolo to ako rýchle očkovanie, ale ako kobercový nálet. Niekde boli škody menšie, inde, najmä tam kde sa silný socialistický regionálny alebo profesijný mýtus zbiehal s nostalgickým diskurzom – boli škody väčšie. Legenda socialistického « Donbasu » takmer dokonale zapadla do naratívu nostalgického utrpenia. Svet, ktorý nikdy neexistoval, sa stával jediným možným a skutočným. A odrazu chceli mnohí vrátiť ten neexistujúci včerajšok. » (Z rozhovoru Olenou Sťažkonou, ukrajinskou spisovateľkou, doktorkou historických vied a profesorkou histórie) « Pocit osamelosti a nepotrebnosti viedol k akémusi existenciálnemu smútku, ktorý sa stal emočným základom mýtu o jedinečnosti a základom až mytologickej povahy nášho regiónu. V podstate je prejavom úplne detských komplexov a urazenosti. Za sedemdesiat rokov existencie ZSSR sa podarilo vykoreniť prepojenie regiónu k národnej identite (ukrajinskej) ochromiť sebauvedomenie ľudí s cieľom vytvoriť fenomén sovietskeho človeka. » « Je veľmi dôležité si uvedomiť, že príčinou tejto vojny neboli regionálne špecifiká a ani si ju neprivolali Ukrajinci. » (Z rozhovoru s Volodymyrom Rafajenkom, ukrajinským spisovateľom) Tento fakt je na moje milé prekvapenie stále uvedený aj na oficiálnej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR. A či som na konci knihy našla odpovede na moje otázky? Požičiam si výrok arcibiskupa Bezáka – « V tomto nedokonalom svete neočákavajte dokonalé odpovede ». A môj dodatok je, že jednoduché a jednoznačné odpovede ponúkajú iba tí, ktorí chcú ľuďmi manipulovať a je na nás, aby sme sa sami pustili do pátrania, overovali a preverovali fakty, vzdelávali sa, poznali históriu, porovnávali a hľadali analógie. Tak teda do práce, priatelia.🙂