Happyaging

Kremnické Gagy 2021

Tak znova po 2 rokoch na Gagoch. Nechápem ako som tak dlho mohla obchádzať toto podujatie, ale prvýkrát som sa festivalu humoru a satiry (tak znie jeho oficiálny názov) zúčastnila až v roku 2018. Minulý rok sme pre neistú situáciu návštevu vynechali, ale tento rok sme boli opäť všetkými zmyslami prítomní.

S manželom a priateľmi sme si dávku pozitívnej nálady začali tankovať už v piatok podvečer (festival začínal vo štvrtok) predstavením Sto bábik – Divadlo P. O. Hviezdoslava: o stretnutí dvoch starších dám v podaní presvedčivých Anikó Varga a Lucia Šipošová. Obidve herečky patria medzi moje obľúbené, tá druhá aj pre výnimočný a odvážny počin, keď založila v Bratislave vlastný kabaretný klub, kde sa môžte oslobodiť od konvencií a užiť si aj tento v očiach niektorých “pokleslý žáner”. Vrelo odporúčam. Takisto ako horeuvedené predstavenie, ktoré bolo dobrým štartom.

Následne sme sa tešili na párovú stand-up comedy show Simony Salátovej a jej (aj životného) partnera – Joe Trendy Ja som ti to hovoril (a) . Bola to príjemná, s nadsázkou stand-upu podaná každodenná životná realita mnohých párov. Zvlášť sme ocenili minimum vulgarizmov, ktorými je stand-up povestný. A ešte musím priznať, že dáma mala máličko navrch. (Sorry, Joe😀)

V sobotu sme aj napriek predpovediam vstali do slnečného, aj keď na toto ročné obdobie chladného dňa. Vzhľadom na prítomnosť mimoriadne akčného páru priateľov, ktorý s nami pravidelne zdieľa nadšenie pre Gagy, boli sme ešte pred bohatým programom dobrovoľne prinútení spraviť si svižnú vychádzku do okolia Kremnice. Len tak-tak sme stíhali naše prvé a po následnom zhodnotení aj najlepšie predstavenie z nášho tohtoročného výberu Pliagy a Hnusoby – Túlavé divadlo – veľmi vtipná a fantastický podaná komédia o jednej “bežnej” rodinke, neznámej nákaze a mimoriadných opatreniach.

Pre nás jednoznačne “objav roka”. Keby ste nepoznali, túlavé divadlo z Trnavy je voľné zoskupenie hercov, autorov, režisérov, komediantov pod umeleckým vedením Juraja Nvotu. V tomto predstavení nás očarili najmä Lucia Hurajová, Štefan Martinkovič, ale vlastne všetci herci do nohy.

Po 2 hodinách tréningu bránice sme sa s manželom vrhli na tradičné párance, lebo ako som už v úvode napísala, Kremnické gagy prežívame všetkými zmyslami – a jedným z nich je aj chuť – a tá si veru prišla tiež na svoje. Párance v podaní firmy RỸDZE Trhance jak párance, ktorá vyrába a predáva ručne trhanú cestovinu. My sme ochutnali naše obľúbené párance so strúhankou a slivkovým lekvárom. Už sa opäť teším za rok.

Po takomto gastronomickom zážitku a káve č. 2 sme si ponáhľali vystáť rad na o niečo vážnejší žáner (aj keď sa dalo predpokladať, že vzhľadom na interpreta, ktorým bol Lukáš Latinák to až také vážne nebude. Tento známy herec sa nám v programe nazvanom Tatranský biftek pokúsil priblížiť poéziu našich najvýznamnejších básnikov. A urobil to dokonale. Objavom medzi našimi poetmi z čias dávno minulých je jednoznačne básnik Samo Bohdan Hroboň. Ak si prečítate čo i len jednu slohu z jeho tvorby, garantujem Vám, že naňho tak ako my, nikdy nezabudnete.

No a keďže ako sa hovorí každý deň nie je nedeľa, tak aj záverečné dve sobotné podujatia neboli až tak “nedeľné”.
Prvým z menovaných boli Gagy s.r.o. Tým, ktorí sledujú reláciu Sedem s.r.o. nemusím vysvetľovať, že išlo o glosovanie aktuálneho diania. Piati glosátori (Sajfa, Tormová, Latinák, Salátová, Hubinák) neviem či pre nedostatok času – podujatie bolo kvôli časovému sklzu skrátené – alebo nepripravenosti nás neohúrili. Výber tém ako napr. Kotleba a brohmexin, rozprávanie známych vtipov spolu s neustálym zdôrazňovaním, že sa musia ponáhľať, lebo už nasleduje ďalší program
prispeli k tomu, že toto vôbec najdrahšie podujatie (lístok stál 19 Eur) sme mohli kľudne vynechať.

Druhým sklamaním bola večerná “komédia” Made in Slovenskooo! (v podtitule komédia o slabostiach, túžbach a frustráciách) v divadle Akropola od inak renomovaného bratislavského divadla La Komika. Výsledným pocitom bola však len naša frustrácia a to asi nebolo zámerom autora.
Jednou vetou 2 hodiny nudy a trápnosti. Ja nie som vyštudovaná literárna, divadelná, ani iná kritička, len mám už niečo odpozerané a prečítané, v dôsledku čoho mám s čím porovnávať.

Bola som už aj na viacerých predstaveniach tohto divadla a viac- menej vždy splnili moje očakávania – komédie ktorých cieľom je ľudí zabaviť a v lepšom prípade im aj nastaviť zrkadlo. Tu však chýbalo takmer všetko – dobrý scenár, kvalitné dialógy, spád a bohužiaľ aj herecké
výkony. Už dávno sme nevideli niečo tak slabé, miestami až infantilné. Amen

Mám taký zvyk, že po zhliadnutí nejakej inscenácie, príp. filmu hľadám recenzie na internete, aby som si porovnala môj názor s inými, v tomto prípade som však nič nenašla.

No nič, vyspali sme sa do bledoružova (najlepšie je samozrejme vyspať sa do ružova, ale vzhľadom na tvrdosť postelí v hoteli to bolo tentokrát len do bledoružová ☹) a tešili sme sa na zvyšné 2 udalosti, ktoré nás čakali v nedeľu. Už sme však boli v tom tešení trošku ostražití, aj keď sa ukázalo, že zbytočne.

Profesionáli v tom najlepšom zmysle slova Jozef Vajda a Juraj Kemka v novom prevedení dialógov Lord Nortona a sluhu James nesklamali.

Záver nášho kultúrneho maratónu patril bardom slovendskej divadelnej scény – Turzonovová, Kocúriková, Kovár, Jamrich, ktorí sa nám predviedli v predstavení Kvarteto – príbeh o starobe a starnutí. Moja recenzia znie: dobrý štandard – neohúrilo, ale ani nesklamalo. Čomu som však celkom nerozumela, že páni herci Kovár a Jamrich sa pri hraní neustále dívali do textov ktoré držali v rukách.
S ničím podobným som sa v SND, kde je ich domovská scéna nikdy nestřetla a působili to rušivo.

Tak toľko z tohtoročných Gagov. Bez ohľadu na to, že sme zažili aj nejaké to sklamanie, resp., že niektoré podujatia nesplnili naše očakávanie, boli to ako som hneď prvýkrát tento festival označila, opäť moje druhé Vianoce. (resp. prvé, tie druhé budú až v decembri)

Bez preháňania, toľko pozitívnej nálady, úsmevov a pohody na jednom mieste zažívam len výnimočne. A touto výnimkou sú jednoznačne Kremnické Gagy.

mÔŽE SA VÁM PÁČIŤ

Amerikáni

24 apríla, 2026

Tomáš Hudák: Amerikáni Keď si meno Tomáš Hudák spojíte so stand-upom, čakáte smiech. V knihe Amerikáni vás však namiesto vtipov čaká skôr surový pohľad na život našich predkov, ktorý ma prinútil zamyslieť sa nad tým, čo všetko na ceste za lepším životom museli zvládnuť. Neviem s istotou povedať, či by som si túto knihu v záplave iných na trhu všimla, no keďže ju napísal tento známy scenárista a bývalý novinár, získala si moju pozornosť. Knižku som si kúpila a rozhodne som neoľutovala. Už podľa názvu a obálky sa dá dedukovať téma, ktorou bola masová emigrácia do USA na prelome 19. a 20. storočia. Práve v tejto prvej vlne sa rozhodol vyskúšať šťastie za oceánom aj hrdina tohto príbehu Ondrej, alias Andy. Dôvodom nebola roztopaš, ale chudoba, nedostatok pôdy a národnostný útlak vtedajšieho Uhorska. Pre lepšiu predstavu, do zámoria vtedy odišli stovky tisíc ľudí, pričom vrchol nastal v roku 1907. Tomáš Hudák sa voľne inšpiroval príbehom svojho prastarého otca Jána, ktorý odišiel do Pittsburghu v roku 1913. Hoci je samotný dej fikciou, historické reálie sú skutočné. Autorovi sa do postáv románu podarilo vložiť zážitky a osudy tisícov Slovákov, ktorí mali rovnaký cieľ – vymaniť sa z biedy a zabezpečiť si tak pre seba a svojich potomkov lepší, dôstojnejší život. A bola to naozaj strastiplná cesta. Ako negramotní robotníci boli Slováci v oceliarňach prideľovaní na tie najnebezpečnejšie práce, boli ponižovaní a vydieraní írskymi predákmi, od ktorých dostali prezývku „hunkey“. Bol to hanlivý výraz pre prisťahovalcov z vtedajšieho Uhorska (spojenie slov Hungarian a monkey – opica), čím ich domáci odsúvali na okraj spoločnosti. Život robotníkov v Pittsburghu bol postavený na extrémnej drine – bežné boli dvanásťhodinové smeny sedem dní v týždni, ktoré raz za dva týždne striedala neľudská 24-hodinová šichta. Práve v tomto prostredí sa zrodila aj legenda o Joeovi Magaracovi – mýtickom oceľovom obrovi, ktorý podľa povestí holými rukami ohýbal koľajnice. Hoci je Joe fiktívna postava, pre robotníkov symbolizoval ich vlastnú silu a vytrvalosť. Jeho socha dodnes stojí pred oceliarňou v Braddocku ako pripomienka toho, že aj slovenská pracovitosť a obetavosť výrazne prispeli k vybudovaniu priemyselnej Ameriky. Zaujímavou rovinou knihy je však aj prerod týchto ľudí. Práve v Amerike robili to, čo im doma zakazovali – zakladali slovenské spolky, knižnice a školy. Kniha ukazuje, ako sa z utláčaných poddaných stávali sebavedomí ľudia, ktorí sa nebáli postaviť na odpor pri štrajkoch a dokonca finančne a politicky podporovali myšlienku vzniku samostatného štátu. Výraznou zmenou prešli aj ženy, ktoré v Amerike napríklad viedli ubytovne, spravovali rodinné úspory, udržiavali písomný kontakt s rodinou doma a dbali na zachovávanie tradícií. Je zaujímavé, ale zároveň aj znepokojujúce sledovať, ako sa história opakuje. Aj dnes odchádza za hranice veľa schopných Slovákov, pretože majú pocit, že doma nevedia naplno využiť svoj potenciál. Hudákov román nám tak nepripomína len osudy našich pradedov, ale otvára aj otázku, prečo je táto téma aj po viac ako sto rokoch aktuálna. Pri čítaní som si neraz položila otázku: Mala by som ja tú odvahu nechať všetko za sebou a nastúpiť na loď do neznáma? A čo vy? Máte aj vy vo svojej rodine nejakého „Amerikána“ – či už toho historického, alebo dnešného, ktorý si musel zbaliť kufor a hľadať šťastie vo svete? Väčšina z nás pravdepodobne odpovie áno.

Moja cesta k nemčine

21 apríla, 2026

Moja cesta k vyučovaniu nemčiny nebola priama a netrvala krátko, ale je dôkazom toho, že keď niečo chcete a robíte pre to aj patričné kroky, je veľká šanca, že sa to nakoniec podarí. Ak vás to zaujíma, nech sa páči, pustite sa do čítania. Na športy ma mama nedávala, ale neviem prečo, ešte keď sme bývali v Prešove, ma ako 10-ročnú zapísala do jazykovej školy. Viem si vybaviť tú triedu a ešte matnú predstavu, že v nej spolu so mnou sedeli, aspoň v mojej detskej hlávke, tak minimálne o 10 rokov starší spolužiaci. Neúspech projektu nenechal na seba dlho čakať. Keď sa v schránke objavil list s oznámením, že na vyučovanie veľmi nechodím. Otázky, vyšetrovanie (vtedy sa do toho zapojil aj inak v mojom živote nie veľmi prítomný otec) a nakoniec moje priznanie, že namiesto do jazykovej školy chodím s kamarátkou na hodiny klavíra, teda, že ona chodí a ja ju čakám za dverami. Vtipné je, že ja som potom k tej kamarátke chodila domov a ona sa ma na moje želanie snažila učiť hrať na klavír. Pochopiteľne, nemalo to dlhé trvanie. Ešte raz som prejavila snahu naučiť sa hrať na nejaký hudobný nástroj, konkrétne na gitare, ale z nejakých dôvodov tiež neúspešne (A to môj otec sa tým živil). Musím priznať, že je to doteraz, spolu s túžbou naučiť sa jazdiť na koni, moje veľké nesplnené želanie. Ja sa však nevzdávam. Pred pár rokmi som sa snažila zapísať do našej miestnej hudobnej školy na klavír, znova neúspešne, mali plno 🙂. Rovnako aj do jazdeckého klubu, zatiaľ mi nikto neodpovedal 🙂🙂. Pre úplnosť, posledná trauma môjho detstva tohto typu bola, že ma ako 6-ročnú neprijali na gymnastiku, lebo som nebola dostatočne ohybná. Trochu to trvalo, ale istým spôsobom som sa ku gymnastike v podobe jogy v posledných rokoch vrátila. Klavír a jazda na koni budú nasledovať, to si píšte (a ešte fotografovanie, zdokonaľovanie francúzštiny, ruštiny, angličtiny, možno taliančina a španielčina, tanec, balet, výklad kariet, nordic walking, kreslenie, uvidím čo sa ešte vyskytne…). Neviem ako vy, ale ja snívam a plánujem nonstop. Ale to som trochu, ako są mi často stáva keď sa rozpíšem, od témy odbehla. Druhý, tentoraz už seriózny pokus, naučiť ma po nemecky začal ešte pred nástupom na strednú školu u pani učiteľky na dôchodku. A tentoraz to klaplo. Keďže sa teraz aj učeniu nemčiny venujem, často žiakom, študentom hovorím: « Predstavte si, že máte len knihu, tlačený slovník a učiteľa – to sú všetky zdroje, s ktorými môžte pracovať. Žiadny kontakt s reálnym prostredím, s reálnou rečou » V mojom prípade to boli ešte články z časopisu Bravo, ktorých pár výtlačkov sa u nás spolu s Burdou od susedky nejakým zázrakom objavilo. A to bola iná motivácia. Keďže vo voľnom čase nebolo okrem čítania veľmi čo robiť, tak som si poctivo vetu po vete prekladala a pomaly sa tak oboznamovala so skazeným západom😀. Po presťahovaní sa do TN som už mala možnosť počúvať Ö3 a sledovať (najmä hitparádu a reklamy) na zrnitej ORF. O cestovaní, aj keď len do Nemeckej demokratickej republiky, som mohla na začiatku len snívať. Až neskôr, ako študentka som tam každé leto chodila brigádovať a « žiť ». O tom niekedy samostatný post. Dostať sa na filozofickú fakultu bolo s mojou strednou ekonomickou školou prakticky nemožné, pretože súdruhovia komunisti boli presvedčení, že keď sa už raz v 14 rokoch rozhodneš, že budeš ekonómka, tak inej cesty niet. Vlastne to ani nebolo moje rozhodnutie, ale bola som našou rodinnou radou pozostávajúcou z mamy a babičky « rozhodnutá » Čo som ja vtedy vedela o svete a nebodaj o tom, ako funguje socialistické školstvo? A určite som nevedela, čo by ma v živote bavilo a čím by som chcela byť, tak ako dnešní, možno až na výnimky, 14-roční. Ja si na ten proces keď sa vyberala stredná škola pravdu povediac ani veľmi nespomínam, jednoducho sa išlo ďalej a to bolo podstatné. Nakoniec som teda vyštudovala ekonómiu, pričom nemčina bola v rôznych podobách naďalej v mojom pracovnom i osobnom živote prítomná. Od roku 2012 až tak, že som sa v nemecky hovoriacej krajine zamestnala. Paralelne som si robila kurzy a certifikáty a voilà – po 50-ke som sa ako lektorka nemčiny začala čiastočne aj živiť. Dnes máme stovky možností kde a akým spôsobom sa môžeme učiť cudziu reč, no napriek tomu stále existujú jazykové školy a v nich tí, ktorí na tejto ceste sprevádzajú – lektori, učitelia. Ktovie ako to bude v budúcnosti, to si netrúfam odhadnúť, ale myslím, že kontakt vyučujúci a učiaci sa je jedinečný a dúfam, že prežije. Áno, sú ľudia, samouci, ktorí to zvládnu sami. Ale je to skôr výnimka. Ja mám to potešenie byť súčasťou tohto procesu a veľmi ma to baví a napĺňa. Neskromne poviem, že aj odozva na druhej strane je veľmi pozitívna, za čo som veľmi vďačná a zároveň aj motivovaná ďalej na sebe pracovať a zdokonaľovať sa.

Sedliačky

16 januára, 2026

Meno autorky – Joanna Kuciel-Frydryszak – mi nič nehovorilo, ale šýl písania a predovšetkým téma ma zaujali okamžite. Nie nadarmo sa táto kniha v Poľsku stala jednou z najpopulárnejších za 25 rokov a získala aj viacero ocenení. Už podtitul – Rozprávanie o našich starých mamách – pôsobí lákavo, veď kto by sa nechcel dozvedieť ako žili jeho starí alebo prastarí rodičia, zvlášť keď sa tých vlastných nestačil na všetko povypytovať. A že to bola chyba. Len vtedy mi to nenapadlo. Ako rada by som si s nimi dnes sadla za stôl a viedla dlhé rozhovory o tom, čo bolo. Žiaľ, už je neskoro. Ak máte podobné pocity, poprípade by vás zaujímalo porovnanie nášho súčasného života s tým aký viedli naše predchodkyne pred zhruba sto rokmi, poďte do toho. Garantujem vám, že sa od tejto knihy neodtrhnete. Veľavravné sú už názvy kapitol – Zbytočné, Paňou nebudeš, Na panské – čeľadníčky a nádenníčky, Ženská nevinnosť a ďalšie. Napriek tomu, že autorka mapuje životy vidieckych poľských žien vo východnej časti krajiny v medzivojnovom období, predpokladám tam istú mieru podobnosti so stredoeurópskymi ženami. Musím priznať, že ma hlboko zasiahla tá ťažoba, nezvratnosť osudu a hĺbka ich utrpenia. Iste, všetci máme nejaké predstavy, niečo máme napozerané z filmov, načítané z kníh, napočúvané z rodiny alebo iných zdrojov. Z toho všetkého sme si vytvorili akýsi obraz, často zidealizovaný a to aj na základe ľudových tradícií, ktoré väčšinou zobrazujú ťažký, ale predsa len krásny život jednoduchých ľudí. Tak aký by bol Váš osud (teda aj môj🙂) keby ste ako žena žili pred sto rokmi na vidieku? Bývali by sme pravdepodobne v jednej izbe, v ktorej by okrem nás žilo ešte 6 až 12 osôb, ako ženy by sme vlastnili tri košele, jedny nohavičky, jeden pár pančúch, dve sviatočné blúzky, jednu sukňu, jeden kabát, jeden pár topánok, vlniak na chrbát a 3 šatky na hlavu (záznamy anketára). Ako deti by sme pásli husi alebo kravu, pri veľkom šťastí by sme vychodili najviac dve, tri triedy a naučili sa tak aspoň čítať a písať. (Počet analfabetov tvoril v tom čase v Poľsku 34 %) To všetko za predpokladu, že sme prežili. V tridsiatych rokoch totiž 1/4 všetkých úmrtí tvorili novorodenci. Hneď ako by sme dospeli, snažili by sa nás čo najskôr vydať (inak by sme zaťažovali hospodárstvo) a potom by sme rodili každý druhý rok. Celý život podriadené mužovi bez vlastných práv, odsúdené na ťažkú fyzickú prácu na poli aj v domácnosti. Povedané moderným jazykom 24/7. Bez možnosti úniku. « Namiesto usmiatej a šťastnej mamky vídavať ubiedenú, predčasne zostarnutú ženu, ešte dojčiacu a už znova tehotnú, vidieť deti bez opatrovníka, zanedbané, vychudnuté. » Píše Tadeusz Boyo-Želeňsky, spisovateľ a lekár. Našťastie, vývoj sa nedá zastaviť a tak sa autorka v záverečných kapitolách venuje aj hlbokej túžbe žien po zmene a ich snahe vymaniť sa z predurčeného osudu. Neopisuje teda len drinu, ale aj postupné prebúdzanie vedomia vidieckych žien, ktoré hľadali cestu k lepšiemu životu a to formou vzdelania, odchodu do mesta alebo emigrácie. Kuciel-Frydryszak stavia na faktoch: čerpá z archívov, listov, dobových denníkov a rozhovorov s potomkami. Tieto fakty však podáva pútavou, prudko čitateľnou formou. Kniha Sedliačky patrí k tomu najlepšiemu, čo som v oblasti literárnej reportáže čítala.