Happyaging

Kremnické Gagy 2021

Tak znova po 2 rokoch na Gagoch. Nechápem ako som tak dlho mohla obchádzať toto podujatie, ale prvýkrát som sa festivalu humoru a satiry (tak znie jeho oficiálny názov) zúčastnila až v roku 2018. Minulý rok sme pre neistú situáciu návštevu vynechali, ale tento rok sme boli opäť všetkými zmyslami prítomní.

S manželom a priateľmi sme si dávku pozitívnej nálady začali tankovať už v piatok podvečer (festival začínal vo štvrtok) predstavením Sto bábik – Divadlo P. O. Hviezdoslava: o stretnutí dvoch starších dám v podaní presvedčivých Anikó Varga a Lucia Šipošová. Obidve herečky patria medzi moje obľúbené, tá druhá aj pre výnimočný a odvážny počin, keď založila v Bratislave vlastný kabaretný klub, kde sa môžte oslobodiť od konvencií a užiť si aj tento v očiach niektorých “pokleslý žáner”. Vrelo odporúčam. Takisto ako horeuvedené predstavenie, ktoré bolo dobrým štartom.

Následne sme sa tešili na párovú stand-up comedy show Simony Salátovej a jej (aj životného) partnera – Joe Trendy Ja som ti to hovoril (a) . Bola to príjemná, s nadsázkou stand-upu podaná každodenná životná realita mnohých párov. Zvlášť sme ocenili minimum vulgarizmov, ktorými je stand-up povestný. A ešte musím priznať, že dáma mala máličko navrch. (Sorry, Joe😀)

V sobotu sme aj napriek predpovediam vstali do slnečného, aj keď na toto ročné obdobie chladného dňa. Vzhľadom na prítomnosť mimoriadne akčného páru priateľov, ktorý s nami pravidelne zdieľa nadšenie pre Gagy, boli sme ešte pred bohatým programom dobrovoľne prinútení spraviť si svižnú vychádzku do okolia Kremnice. Len tak-tak sme stíhali naše prvé a po následnom zhodnotení aj najlepšie predstavenie z nášho tohtoročného výberu Pliagy a Hnusoby – Túlavé divadlo – veľmi vtipná a fantastický podaná komédia o jednej “bežnej” rodinke, neznámej nákaze a mimoriadných opatreniach.

Pre nás jednoznačne “objav roka”. Keby ste nepoznali, túlavé divadlo z Trnavy je voľné zoskupenie hercov, autorov, režisérov, komediantov pod umeleckým vedením Juraja Nvotu. V tomto predstavení nás očarili najmä Lucia Hurajová, Štefan Martinkovič, ale vlastne všetci herci do nohy.

Po 2 hodinách tréningu bránice sme sa s manželom vrhli na tradičné párance, lebo ako som už v úvode napísala, Kremnické gagy prežívame všetkými zmyslami – a jedným z nich je aj chuť – a tá si veru prišla tiež na svoje. Párance v podaní firmy RỸDZE Trhance jak párance, ktorá vyrába a predáva ručne trhanú cestovinu. My sme ochutnali naše obľúbené párance so strúhankou a slivkovým lekvárom. Už sa opäť teším za rok.

Po takomto gastronomickom zážitku a káve č. 2 sme si ponáhľali vystáť rad na o niečo vážnejší žáner (aj keď sa dalo predpokladať, že vzhľadom na interpreta, ktorým bol Lukáš Latinák to až také vážne nebude. Tento známy herec sa nám v programe nazvanom Tatranský biftek pokúsil priblížiť poéziu našich najvýznamnejších básnikov. A urobil to dokonale. Objavom medzi našimi poetmi z čias dávno minulých je jednoznačne básnik Samo Bohdan Hroboň. Ak si prečítate čo i len jednu slohu z jeho tvorby, garantujem Vám, že naňho tak ako my, nikdy nezabudnete.

No a keďže ako sa hovorí každý deň nie je nedeľa, tak aj záverečné dve sobotné podujatia neboli až tak “nedeľné”.
Prvým z menovaných boli Gagy s.r.o. Tým, ktorí sledujú reláciu Sedem s.r.o. nemusím vysvetľovať, že išlo o glosovanie aktuálneho diania. Piati glosátori (Sajfa, Tormová, Latinák, Salátová, Hubinák) neviem či pre nedostatok času – podujatie bolo kvôli časovému sklzu skrátené – alebo nepripravenosti nás neohúrili. Výber tém ako napr. Kotleba a brohmexin, rozprávanie známych vtipov spolu s neustálym zdôrazňovaním, že sa musia ponáhľať, lebo už nasleduje ďalší program
prispeli k tomu, že toto vôbec najdrahšie podujatie (lístok stál 19 Eur) sme mohli kľudne vynechať.

Druhým sklamaním bola večerná “komédia” Made in Slovenskooo! (v podtitule komédia o slabostiach, túžbach a frustráciách) v divadle Akropola od inak renomovaného bratislavského divadla La Komika. Výsledným pocitom bola však len naša frustrácia a to asi nebolo zámerom autora.
Jednou vetou 2 hodiny nudy a trápnosti. Ja nie som vyštudovaná literárna, divadelná, ani iná kritička, len mám už niečo odpozerané a prečítané, v dôsledku čoho mám s čím porovnávať.

Bola som už aj na viacerých predstaveniach tohto divadla a viac- menej vždy splnili moje očakávania – komédie ktorých cieľom je ľudí zabaviť a v lepšom prípade im aj nastaviť zrkadlo. Tu však chýbalo takmer všetko – dobrý scenár, kvalitné dialógy, spád a bohužiaľ aj herecké
výkony. Už dávno sme nevideli niečo tak slabé, miestami až infantilné. Amen

Mám taký zvyk, že po zhliadnutí nejakej inscenácie, príp. filmu hľadám recenzie na internete, aby som si porovnala môj názor s inými, v tomto prípade som však nič nenašla.

No nič, vyspali sme sa do bledoružova (najlepšie je samozrejme vyspať sa do ružova, ale vzhľadom na tvrdosť postelí v hoteli to bolo tentokrát len do bledoružová ☹) a tešili sme sa na zvyšné 2 udalosti, ktoré nás čakali v nedeľu. Už sme však boli v tom tešení trošku ostražití, aj keď sa ukázalo, že zbytočne.

Profesionáli v tom najlepšom zmysle slova Jozef Vajda a Juraj Kemka v novom prevedení dialógov Lord Nortona a sluhu James nesklamali.

Záver nášho kultúrneho maratónu patril bardom slovendskej divadelnej scény – Turzonovová, Kocúriková, Kovár, Jamrich, ktorí sa nám predviedli v predstavení Kvarteto – príbeh o starobe a starnutí. Moja recenzia znie: dobrý štandard – neohúrilo, ale ani nesklamalo. Čomu som však celkom nerozumela, že páni herci Kovár a Jamrich sa pri hraní neustále dívali do textov ktoré držali v rukách.
S ničím podobným som sa v SND, kde je ich domovská scéna nikdy nestřetla a působili to rušivo.

Tak toľko z tohtoročných Gagov. Bez ohľadu na to, že sme zažili aj nejaké to sklamanie, resp., že niektoré podujatia nesplnili naše očakávanie, boli to ako som hneď prvýkrát tento festival označila, opäť moje druhé Vianoce. (resp. prvé, tie druhé budú až v decembri)

Bez preháňania, toľko pozitívnej nálady, úsmevov a pohody na jednom mieste zažívam len výnimočne. A touto výnimkou sú jednoznačne Kremnické Gagy.

mÔŽE SA VÁM PÁČIŤ

Krv ti s uhlím pomiešam

Oleksandr Myched Krv ti s uhlím pomiešam – s podtitulom Porozumieť ukrajinskému Východu Áno, porozumieť, to je podľa môjho názoru, kľúč k poznaniu a pravde. S týmto zámerom som znovu siahla po knihe z edície Absynt, ktorej knihy mi na tejto ceste poznania veľmi pomáhajú. Navyše sa ku mne dostávajú často protichodné informácie od ľudí s koreňmi a rodinou stále žijúcou na okupovaných ukrajinských územiach, ale na druhej strane pomerne často prichádzam do styku aj s Ukrajinkami, ktoré boli nútené odísť pred vojnou a za krajinu často len prechodného pobytu si vybrali Slovensko. Hovorí sa, že pravda je niekde uprostred. Platí to v tomto prípade? Vždy sa snažím vypočuť si obidve strany, čerpať z viacerých zdrojov a na základe toho si vyvodiť vlastné závery. Táto kniha Vám priamo nepovie, že Ukrajinci sú dobrí a Rusi zlí, ale vedie Vás k pochopeniu príčin konfliktu, k pochopeniu ako funguje, resp. fungovalo ukrajinsko-ruské spolužitie za Sovietskeho zväzu, čo sa po jeho rozpade zmenilo a aké sú špecifiká ukrajinského Východu. Autorove zápisky, výpovede obyčajných ľudí, ale aj významných ukrajinských umelcov v mnohom dávajú odpoveď na otázky, ktoré by ste sa možno radi spýtali. Vybrala som pár myšlienok, ktoré vo mne zarezonovali: « Ak si zoberieme samotný región, vždy sa tam kládol dôraz na technickú inteligenciu a humanitné vedy stáli na okraji. Pravdaže, podobne je to v celej Ukrajine, ale tu to bolo obzvlášť viditeľné. Noví technickí pracovníci, závody, továrne, uhoľné bane. Humanitné vedy a filozofia sa objavujú len na fakulte, ktorú sme založili až my. Bez reflexie nemožno analyzovať. Púšť v humanitnej oblasti plodí nevedomosť. Ovplyvňuje historickú pamäť a neschopnosť reflektovať, myslieť či vyvodzovať závery vytvára závislosť od médií. Ak človek nemá vlastný názor, hľadá zdroj, ktorý mu ho vytvára. Umenie myslieť si treba vypestovať. » (Z rozhovoru s Ihorom Kozlowskym, významným ukrajinským intelektuálom) « Geografia výrazne ovplyvňuje mentalitu. Všetko vychádza najavo pri porovnávaní, ľudia spoznávajú svet tak, že ho porovnávajú s tým, čo vidia. Ak nemajú možnosť cestovať po svete, vidieť a porovnávať, vtedy majú veľmi malý výber kompasov, prirovnaní a nástrojov, prostredníctvom ktorých by mohli spoznávať svet. Ťažko hovoriť o svetonázore s človekom, ktorý svet nevidel. Keď sa človek pozerá na svet cez štrbinu, jeho uhol pohľadu sa mení na maličkú škvrnku, ktorú možno poľahky manipulovať. » (Z rozhovoru s Romanom Mininom , ukrajinským umelcom venujúcim sa street-artu, grafike a fotografii) « Nostalgia je normálna. Odveká formulka » vtedy sme boli mladší » stále funguje. Mám dojem, že normálna nostalgia nenadobudla strašné a nenormálne podoby náhodou. Bola navodená, vedome posilňovaná a bola a doposiaľ je súčasťou ruskej vojny proti Ukrajine a všetkým ostatným bývalým sovietskym kolóniám. Už od konca deväťdesiatych rokov začala ruská televízia, ktorá ovládala aj ukrajinský mediálny priestor, kŕmiť ľudí nostalgiou za niečím, čo v skutočnosti nikdy neexistovalo. Piesne, kazety, klipy, slovník, v ktorom popredné miesto zaujala ruská zmrzlina za 22 kopejok – nebolo to ako rýchle očkovanie, ale ako kobercový nálet. Niekde boli škody menšie, inde, najmä tam kde sa silný socialistický regionálny alebo profesijný mýtus zbiehal s nostalgickým diskurzom – boli škody väčšie. Legenda socialistického « Donbasu » takmer dokonale zapadla do naratívu nostalgického utrpenia. Svet, ktorý nikdy neexistoval, sa stával jediným možným a skutočným. A odrazu chceli mnohí vrátiť ten neexistujúci včerajšok. » (Z rozhovoru Olenou Sťažkonou, ukrajinskou spisovateľkou, doktorkou historických vied a profesorkou histórie) « Pocit osamelosti a nepotrebnosti viedol k akémusi existenciálnemu smútku, ktorý sa stal emočným základom mýtu o jedinečnosti a základom až mytologickej povahy nášho regiónu. V podstate je prejavom úplne detských komplexov a urazenosti. Za sedemdesiat rokov existencie ZSSR sa podarilo vykoreniť prepojenie regiónu k národnej identite (ukrajinskej) ochromiť sebauvedomenie ľudí s cieľom vytvoriť fenomén sovietskeho človeka. » « Je veľmi dôležité si uvedomiť, že príčinou tejto vojny neboli regionálne špecifiká a ani si ju neprivolali Ukrajinci. » (Z rozhovoru s Volodymyrom Rafajenkom, ukrajinským spisovateľom) Tento fakt je na moje milé prekvapenie stále uvedený aj na oficiálnej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR. A či som na konci knihy našla odpovede na moje otázky? Požičiam si výrok arcibiskupa Bezáka – « V tomto nedokonalom svete neočákavajte dokonalé odpovede ». A môj dodatok je, že jednoduché a jednoznačné odpovede ponúkajú iba tí, ktorí chcú ľuďmi manipulovať a je na nás, aby sme sa sami pustili do pátrania, overovali a preverovali fakty, vzdelávali sa, poznali históriu, porovnávali a hľadali analógie. Tak teda do práce, priatelia.🙂

Portrét mladomanželky

Na prelome rokov 2023/24 som dočítala knihu Portrét mladomanželky od Maggie O’Farrelovej (Argo). Napínavá, dobre napísaná kniha. To netvrdím len ja, ale aj kritici. Jedná sa o historický román z obdobia renesancie keď v Toskánsku vládli Mediciovci, konkrétne Cosimo I. Medicejský, ktorý dal svoju 13. ročnú dcéru Lucreziu za manželku Alfonzovi II. d’Este, vojvodovy z Ferary. Už to samo osebe je z dnešného pohľadu ťažko predstaviteľné. Ďalšou zaujímavou historicky doloženou skutočnosťou je, že iba jediná sestra z Lucreziinej rodiny sa dožila života vydatej panej. Ostatné už ako veľmi mladé za záhadných okolností z rôznych dôvodov zomreli. A práve to bolo zrejme inšpiráciou autorky k napísaniu tohto diela. Ako to bolo v skutočnosti s Lucreziou? Bol príčinou jej smrti škvrnitý týfus ako sa oficiálne uvádzalo alebo jej manžel nejakým spôsobom pomohol, keďže sa mu v priebehu toho necelého roka manželstva nepodarilo splodiť s ňou dieťa a on nutne potreboval následníka? Len pre zaujímavosť. Aj keď bol ženatý ešte dvakrát a popritom sa v tomto smere určite nedržal veľmi na uzde, nezanechal po sebe žiadneho potomka… Maggie O’Farrellová svojim opisom majstrovsky vykreslila osobnosť Lucrezie a tým vlastne mnohých žien z týchto kruhov, ktoré boli z dnešného pohľadu často celý život držané ako vo väzení, t.j. medzi 4 múrmi svojich komnát, odkázané na milosť a nemilosť svojich otcov a neskôr manželov, stali sa manželkami ešte v detskom veku a bohužiaľ až na výnimky nemali štastný a dlhý život. Príjemné, oddychové čitanie Do čítania🙂 P.S. Ďalšie knihy od tejto autorky: Hamnet

Kam kráčaš, krajina?

17. november Dni okolo 17. novembra patria k najeuforickejším v mojom živote. Mala som 23 rokov, študovala som v 4. ročníku na vysokej škole, bola som v polovici môjho prvého tehotenstva a týždeň po svadbe, bol mesiac do Vianoc. A k tomu všetkému ešte « nežná ». Bolo to ako vyhrať jackpot. Láska a pravda zvíťazili. Všetci (predpokladám, že okrem stúpencov režimu, vrátane nášho súčasného premiéra🙂) sme boli plní radosti a nádeje, aká krásna a šťastná budúcnosť nás čaká. Budeme môcť cestovať, budeme mať plné obchody, opravené budovy, moderné školstvo, budeme môcť nahlas hovoriť, čo si myslíme a samozrejme v príjmoch sa čoskoro vyrovnáme ľuďom na západ od našich hraníc. Pamätníci vedia a mladší sa to naučili, čo potom prišlo – krátka existencia v spoločnej federácii, následný rozpad Československa, Mečiar, mafiánske 90-te roky, ale aj znovu obnovená nádej, že môžme byť predsa len súčasťou civilizovaného sveta keď sme vstúpili do NATO a EÚ. Znova som cítila tú energiu, že aj u nás to môže vyzerať dobre, že máme šikovných ľudí (ktorých stále samozrejme máme) a čelných predstaviteľov, ktorí majú víziu. Víziu nielen zabezpečiť seba a svoje rodiny na mnohé generácie dopredu, ale aj víziu pre obyvateľov, ktorých reprezentujú a v záujme ktorých majú konať len to najlepšie. My naivní sme dúfali (už po koľký krát), že to tak zostane. Vtedy však prehovoril hlas ľudu, milujúci populistov a prezlečených komunistov a na scéne sa objavil náš už niekoľkonásobný premiér and Co. Iste, bolo to aj pochybeniami a kauzami predchádzajúcej politickej garnitúry. Stále sa však nemôžem zbaviť pocitu, že veľkú časť obyvateľstva to zo záhadných príčin ťahá skôr na východ ako na západ. Z toho mi potom vychádza, že milujú diktátorov, nízku životnú úroveň, neradi sa slobodne vyjadrujú, neradi cestujú a sú s tým úplne OK, že ako krajinu nás nikto nepozná, nerešpektuje a ak áno, tak len v negatívnej konotácii, prípadne v spoločnosti krajín podobného charakteru. Netvrdím, že to s nami je už také zlé, ale sme na najlepšej ceste. Dovolím si k tomu ešte jedno prirovnanie. Keby ste mali ako jednotlivec na výber: patriť do elitnej skupiny slušných, vzdelaných, rozhľadených, inteligentných a ekonomicky silných ľudí alebo sa pridať do skupiny, ktorá je jej presným opakom, čo by ste si vybrali? Neverím, že by si niekto vybral tú druhú skupinu. It’s simple like that. Takže milí moji, po 36 rokoch idem znova na námestia, stále naivne veriaca, že máme šancu, šancu ako ľudia aj ako krajina. Ale to len vtedy keď nezostaneme ľahostajní a prídeme dať pokojne a slušne najavo, že sa nám nepáči ako dnešná vláda spravuje našu krajinu. Ak vyjadríme, že sa nám nepáči ich hrubosť, zastrašovanie, pretvárka, paplášizmus a klamstvá v priamom prenose aj niekoľkokrát za deň, že sa nám nepáči ich beztrestnosť pred zákonom, fejkové kresťanstvo a národovectvo, ale aj neprítomnosť vízie pre mladú generáciu, z ktorej tí najlepší odchádzajú húfne študovať a pracovať do zahraničia, Tých dôvodov je najmä v posledných 2 rokoch bohužiaľ veľa. Dovidenia na námestiach🙂 mám vlastný rozum mám vzdelanie sledujem viacero zdrojov sledujem správanie, vyjadrenia a hlavne činy hlavných aktérov a viem si z toho vyvodiť závery mám historickú skúsenosť – jednak z rokov pred 89 a veľa veľa rokov už aj po nich nikto ma nenúti, nemanipuluje, neplatí zastávam slušnosť, neznášam hrubosť, povýšenectvo a najmä pretvárku a klamstvo často rozmýšľam nad tým ako sa títo ľudia môžu vôbec pozrieť do zrkadla, usvedčení miliónkrát z klamstva (oháňajúci sa kresťanstvom a v kostole sediaci v prvom rade), no napriek tomu len pridávajúci do ohňa s jediným cieľom udržať sa pri moci, zabezpečiť sa na celé generácie a úplne ľahostajní k budúcnosti krajiny a ľudí v nej.   Mysliac si, že keď umlčia naivných a ľahko manipulovateľných dôchodcov tak je vybavené. S nulovou vizitou pre mladé generáciu, rodiny, nehovoriac o menšinách. Žiadne vízie, len zastrašovanie, štekanie hrubosť a nenávisť. Nerozumiem ako môže niekto sympatizovať s týmto typom ľudí. Asi v tej fáze už rezignujú na všetko, na pravdu, na svedomie, každú kritiku berú ako útok. Som sklamaná