Happyaging

Kam kráčaš, krajina?

17. november

Dni okolo 17. novembra patria k najeuforickejším v mojom živote. Mala som 23 rokov, študovala som v 4. ročníku na vysokej škole, bola som v polovici môjho prvého tehotenstva a týždeň po svadbe, bol mesiac do Vianoc.
A k tomu všetkému ešte « nežná ». Bolo to ako vyhrať jackpot.
Láska a pravda zvíťazili. Všetci (predpokladám, že okrem stúpencov režimu, vrátane nášho súčasného premiéra🙂) sme boli plní radosti a nádeje, aká krásna a šťastná budúcnosť nás čaká.
Budeme môcť cestovať, budeme mať plné obchody, opravené budovy, moderné školstvo, budeme môcť nahlas hovoriť, čo si myslíme a samozrejme v príjmoch sa čoskoro vyrovnáme ľuďom na západ od našich hraníc.

Pamätníci vedia a mladší sa to naučili, čo potom prišlo – krátka existencia v spoločnej federácii, následný rozpad Československa, Mečiar, mafiánske 90-te roky, ale aj znovu obnovená nádej, že môžme byť predsa len súčasťou civilizovaného sveta keď sme vstúpili do NATO a EÚ.
Znova som cítila tú energiu, že aj u nás to môže vyzerať dobre, že máme šikovných ľudí (ktorých stále samozrejme máme) a čelných predstaviteľov, ktorí majú víziu.
Víziu nielen zabezpečiť seba a svoje rodiny na mnohé generácie dopredu, ale aj víziu pre obyvateľov, ktorých reprezentujú a v záujme ktorých majú konať len to najlepšie.

My naivní sme dúfali (už po koľký krát), že to tak zostane. Vtedy však prehovoril hlas ľudu, milujúci populistov a prezlečených komunistov a na scéne sa objavil náš už niekoľkonásobný premiér and Co.
Iste, bolo to aj pochybeniami a kauzami predchádzajúcej politickej garnitúry. Stále sa však nemôžem zbaviť pocitu, že veľkú časť obyvateľstva to zo záhadných príčin ťahá skôr na východ ako na západ.
Z toho mi potom vychádza, že milujú diktátorov, nízku životnú úroveň, neradi sa slobodne vyjadrujú, neradi cestujú a sú s tým úplne OK, že ako krajinu nás nikto nepozná, nerešpektuje a ak áno, tak len v negatívnej konotácii, prípadne v spoločnosti krajín podobného charakteru.
Netvrdím, že to s nami je už také zlé, ale sme na najlepšej ceste.

Dovolím si k tomu ešte jedno prirovnanie. Keby ste mali ako jednotlivec na výber: patriť do elitnej skupiny slušných, vzdelaných, rozhľadených, inteligentných a ekonomicky silných ľudí alebo sa pridať do skupiny, ktorá je jej presným opakom, čo by ste si vybrali?
Neverím, že by si niekto vybral tú druhú skupinu. It’s simple like that.

Takže milí moji, po 36 rokoch idem znova na námestia, stále naivne veriaca, že máme šancu, šancu ako ľudia aj ako krajina. Ale to len vtedy keď nezostaneme ľahostajní a prídeme dať pokojne a slušne najavo, že sa nám nepáči ako dnešná vláda spravuje našu krajinu.

Ak vyjadríme, že sa nám nepáči ich hrubosť, zastrašovanie, pretvárka, paplášizmus a klamstvá v priamom prenose aj niekoľkokrát za deň, že sa nám nepáči ich beztrestnosť pred zákonom, fejkové kresťanstvo a národovectvo, ale aj neprítomnosť vízie pre mladú generáciu, z ktorej tí najlepší odchádzajú húfne študovať a pracovať do zahraničia, Tých dôvodov je najmä v posledných 2 rokoch bohužiaľ veľa.
Dovidenia na námestiach🙂

mám vlastný rozum
mám vzdelanie
sledujem viacero zdrojov
sledujem správanie, vyjadrenia a hlavne činy hlavných aktérov a viem si z toho vyvodiť závery
mám historickú skúsenosť – jednak z rokov pred 89 a veľa veľa rokov už aj po nich
nikto ma nenúti, nemanipuluje, neplatí
zastávam slušnosť, neznášam hrubosť, povýšenectvo a najmä pretvárku a klamstvo
často rozmýšľam nad tým ako sa títo ľudia môžu vôbec pozrieť do zrkadla, usvedčení miliónkrát z klamstva (oháňajúci sa kresťanstvom a v kostole sediaci v prvom rade), no napriek tomu len pridávajúci do ohňa s jediným cieľom udržať sa pri moci, zabezpečiť sa na celé generácie a úplne ľahostajní k budúcnosti krajiny a ľudí v nej.

Mysliac si, že keď umlčia naivných a ľahko manipulovateľných dôchodcov tak je vybavené.
S nulovou vizitou pre mladé generáciu, rodiny, nehovoriac o menšinách. Žiadne vízie, len zastrašovanie, štekanie hrubosť a nenávisť.
Nerozumiem ako môže niekto sympatizovať s týmto typom ľudí.

Asi v tej fáze už rezignujú na všetko, na pravdu, na svedomie, každú kritiku berú ako útok.
Som sklamaná

mÔŽE SA VÁM PÁČIŤ

Sedliačky

16 januára, 2026

Meno autorky – Joanna Kuciel-Frydryszak – mi nič nehovorilo, ale šýl písania a predovšetkým téma ma zaujali okamžite. Nie nadarmo sa táto kniha v Poľsku stala jednou z najpopulárnejších za 25 rokov a získala aj viacero ocenení. Už podtitul – Rozprávanie o našich starých mamách – pôsobí lákavo, veď kto by sa nechcel dozvedieť ako žili jeho starí alebo prastarí rodičia, zvlášť keď sa tých vlastných nestačil na všetko povypytovať. A že to bola chyba. Len vtedy mi to nenapadlo. Ako rada by som si s nimi dnes sadla za stôl a viedla dlhé rozhovory o tom, čo bolo. Žiaľ, už je neskoro. Ak máte podobné pocity, poprípade by vás zaujímalo porovnanie nášho súčasného života s tým aký viedli naše predchodkyne pred zhruba sto rokmi, poďte do toho. Garantujem vám, že sa od tejto knihy neodtrhnete. Veľavravné sú už názvy kapitol – Zbytočné, Paňou nebudeš, Na panské – čeľadníčky a nádenníčky, Ženská nevinnosť a ďalšie. Napriek tomu, že autorka mapuje životy vidieckych poľských žien vo východnej časti krajiny v medzivojnovom období, predpokladám tam istú mieru podobnosti so stredoeurópskymi ženami. Musím priznať, že ma hlboko zasiahla tá ťažoba, nezvratnosť osudu a hĺbka ich utrpenia. Iste, všetci máme nejaké predstavy, niečo máme napozerané z filmov, načítané z kníh, napočúvané z rodiny alebo iných zdrojov. Z toho všetkého sme si vytvorili akýsi obraz, často zidealizovaný a to aj na základe ľudových tradícií, ktoré väčšinou zobrazujú ťažký, ale predsa len krásny život jednoduchých ľudí. Tak aký by bol Váš osud (teda aj môj🙂) keby ste ako žena žili pred sto rokmi na vidieku? Bývali by sme pravdepodobne v jednej izbe, v ktorej by okrem nás žilo ešte 6 až 12 osôb, ako ženy by sme vlastnili tri košele, jedny nohavičky, jeden pár pančúch, dve sviatočné blúzky, jednu sukňu, jeden kabát, jeden pár topánok, vlniak na chrbát a 3 šatky na hlavu (záznamy anketára). Ako deti by sme pásli husi alebo kravu, pri veľkom šťastí by sme vychodili najviac dve, tri triedy a naučili sa tak aspoň čítať a písať. (Počet analfabetov tvoril v tom čase v Poľsku 34 %) To všetko za predpokladu, že sme prežili. V tridsiatych rokoch totiž 1/4 všetkých úmrtí tvorili novorodenci. Hneď ako by sme dospeli, snažili by sa nás čo najskôr vydať (inak by sme zaťažovali hospodárstvo) a potom by sme rodili každý druhý rok. Celý život podriadené mužovi bez vlastných práv, odsúdené na ťažkú fyzickú prácu na poli aj v domácnosti. Povedané moderným jazykom 24/7. Bez možnosti úniku. « Namiesto usmiatej a šťastnej mamky vídavať ubiedenú, predčasne zostarnutú ženu, ešte dojčiacu a už znova tehotnú, vidieť deti bez opatrovníka, zanedbané, vychudnuté. » Píše Tadeusz Boyo-Želeňsky, spisovateľ a lekár. Našťastie, vývoj sa nedá zastaviť a tak sa autorka v záverečných kapitolách venuje aj hlbokej túžbe žien po zmene a ich snahe vymaniť sa z predurčeného osudu. Neopisuje teda len drinu, ale aj postupné prebúdzanie vedomia vidieckych žien, ktoré hľadali cestu k lepšiemu životu a to formou vzdelania, odchodu do mesta alebo emigrácie. Kuciel-Frydryszak stavia na faktoch: čerpá z archívov, listov, dobových denníkov a rozhovorov s potomkami. Tieto fakty však podáva pútavou, prudko čitateľnou formou. Kniha Sedliačky patrí k tomu najlepšiemu, čo som v oblasti literárnej reportáže čítala.

Moje Vianoce

12 januára, 2026

Vianoce v mojom ponímaní vrátane prípravy na ne, sú pre mňa udalosťou roka. Milujem a užívam si všetko, čo je s nimi spojené, ale výhradne až od prvého adventného dňa, nie skôr. Aby sme si mohli dopriať pár dní stíšenia, pokoja, rozprávkovej atmosféry je treba (v mojom ponímaní) vynaložiť predtým veľa energie a úsilia, pričom výsledok nie je nikdy zaručený 🙂. Ako dieťa, ktoré vyrastalo v socializme mám v sebe už navždy zakorenené najmä nekonečné, ale radostné predvianočné prípravy. Tradíciou bolo u nás nezabudnúť vyčistiť ani tú najmenšiu škáru a utrieť prach aj tam, kde by ho ani nenapadlo sadať, vyleštiť všetko do bezvedomia a napiecť veľa, veľa koláčov. Keďže vtedy sa tieto sviatky v duchovnej rovine v našej mini rodine veľmi neprežívali (s výnimkou mojich starých mám, ktorých sa na to už bohužiaľ nemôžem opýtať), tešili sme sa hlavne na prázdniny, dobré jedlo, exotické ovocie, aký-taký darček a televízny program. Sneh bol samozrejme väčšinou prítomný. Pamätám si už na ten deň, keď mal byť v predaji ešte dnes vychádzajúci časopis Televízia a mama ma preň vyslala do asi kilometer vzdialeného poštového novinového stánku. Vôbec mi to nepripadalo ďaleko, bola by som zašla aj ďalej, pretože ten pocit, keď som držala v ruke vytúžený výtlačok sa nedá opísať. Ponáhľala som sa domov a keď som si splnila všetky povinnosti (!), mohla som vziať do ruky červenú fixku a krúžkovať. Na rozdiel od celého roka, bolo konečne čo pozerať. Aspoň nám to vtedy tak pripadalo. A asi to aj tak bolo, že strana a vláda sa snažila deťom a pracujúcim dopriať koncom roka trošku viac potešenia a zábavy, to najlepšie z domácej tvorby a sem tam aj ideologicky neškodný zahraničný film 🙂. Naopak nočnou morou bol každoročne 1. január. Novoročný prejav prezidenta a večer opera Predaná nevesta. Ak bol 2.1. pracovný deň, tak sa išlo nekompromisne do školy. A Vianoce dnes? Keď sú detí veľké, vnúčatá nikde, manželovi rodičia starí, a všetkého je nadbytok? Pokúšam sa uzavrieť do svojej bubliny, púšťam si vianočné koledy a pesničky, pečiem, upratujem. Som ešte viac zamyslená a nostalgická. Keď vyťahujem formičky a nazerám do rodinných receptov spomínam na mamu a babičky, cítim ich prítomnosť a snažím sa to robiť tak ako ony. Neviem, či tak dobre, ale snažím sa. Práve vtedy najviac pociťujem tú generačnú prepojenosť a kontinuitu života. Čím som staršia, a je to asi prirodzené, prežívam tento čas viac duchovne a sem tam sa zamyslím aj nad tým, koľkokrát mi tento vianočný zázrak bude ešte dopriaty. Tradíciou býva, že k nám pricestujú manželovi rodičia a spolu s nimi a ak to vyjde, tak aj s našimi deťmi strávime týchto pár výnimočných dní. A že to nie je vždy idyla mi asi dá za pravdu nejedná rodina. Tak ako si udržať tú « pravú » vianočnú náladu z obrázkov a reklám? Keď zdola počuť televízor a programy, ktoré by som si ja určite nevybrala, ale moji svokrovci ich milujú a susedka si na 1. sviatok vianočný na dvore púšťa rockové hity? Naučila som sa byť po tých rokoch (aspoň dúfam) empatická a dopriať im tento spôsob trávenia sviatkov. Ja vyjdem na poschodie, zatvorím dvere, do slúchadiel si pustím vianočného Káju, Luciu Bílu, poprípade Darinku Laščiakovú (jej ikonické CD Vianoce s Darinou Laščiakovou) a s touto « svätou » trojicou, z ktorej dvaja sú neoddeliteľnou súčasťou mojich detských Vianoc sa ponorím do čítania. Keď máme takto každý chvíľku času pre seba a strávime ho tak, ako nám je milé, môžeme ten zvyšný venovať sebe navzájom bez pocitov nevôle alebo krivdy. Myslím, že tento rok sa nám to podarilo celkom dobre. Moje naj adventného, vianočného a novoročného obdobia: – pečenie, to vždy – vianočné trhy vo Viedni, Rusovciach, tie Bratislavské som nestihla – svätá omša a kázeň v podaní Anny Polckovej vo Veľkom evanjelickom kostole – kniha Sedliačky od autorky Joanny Kuciel-Frydryszakovej – podcast rádia Slovensko: Advent do ucha – seriál The Gilded Age (Pozlátený vek) na HBO, dobový seriál od Juliana Fellowesa, ktorý napísal aj kultový seriál Downton Abbey, na ktorý sa chystám – povianočná lyžovačka – Silvestrovský Salzburg (o tom viac v samostatnom príspevku) No a hlavne, že sme sa zišli ako rodina spolu, v relatívnom dobrom zdraví, nebolo nás menej, no ani viac (čo je mojím ani nie tak tajným prianím🙂) a v mieri. To posledné by mi ešte pred pár rokmi pripadalo také samozrejmé, že by som to tu ani nezmienila. Časy sa však menia. A tak v zdraví, v hojnom počte a v mieri o rok, milá rodinka.

Krv ti s uhlím pomiešam

3 decembra, 2025

Oleksandr Myched Krv ti s uhlím pomiešam – s podtitulom Porozumieť ukrajinskému Východu Áno, porozumieť, to je podľa môjho názoru, kľúč k poznaniu a pravde. S týmto zámerom som znovu siahla po knihe z edície Absynt, ktorej knihy mi na tejto ceste poznania veľmi pomáhajú. Navyše sa ku mne dostávajú často protichodné informácie od ľudí s koreňmi a rodinou stále žijúcou na okupovaných ukrajinských územiach, ale na druhej strane pomerne často prichádzam do styku aj s Ukrajinkami, ktoré boli nútené odísť pred vojnou a za krajinu často len prechodného pobytu si vybrali Slovensko. Hovorí sa, že pravda je niekde uprostred. Platí to v tomto prípade? Vždy sa snažím vypočuť si obidve strany, čerpať z viacerých zdrojov a na základe toho si vyvodiť vlastné závery. Táto kniha Vám priamo nepovie, že Ukrajinci sú dobrí a Rusi zlí, ale vedie Vás k pochopeniu príčin konfliktu, k pochopeniu ako funguje, resp. fungovalo ukrajinsko-ruské spolužitie za Sovietskeho zväzu, čo sa po jeho rozpade zmenilo a aké sú špecifiká ukrajinského Východu. Autorove zápisky, výpovede obyčajných ľudí, ale aj významných ukrajinských umelcov v mnohom dávajú odpoveď na otázky, ktoré by ste sa možno radi spýtali. Vybrala som pár myšlienok, ktoré vo mne zarezonovali: « Ak si zoberieme samotný región, vždy sa tam kládol dôraz na technickú inteligenciu a humanitné vedy stáli na okraji. Pravdaže, podobne je to v celej Ukrajine, ale tu to bolo obzvlášť viditeľné. Noví technickí pracovníci, závody, továrne, uhoľné bane. Humanitné vedy a filozofia sa objavujú len na fakulte, ktorú sme založili až my. Bez reflexie nemožno analyzovať. Púšť v humanitnej oblasti plodí nevedomosť. Ovplyvňuje historickú pamäť a neschopnosť reflektovať, myslieť či vyvodzovať závery vytvára závislosť od médií. Ak človek nemá vlastný názor, hľadá zdroj, ktorý mu ho vytvára. Umenie myslieť si treba vypestovať. » (Z rozhovoru s Ihorom Kozlowskym, významným ukrajinským intelektuálom) « Geografia výrazne ovplyvňuje mentalitu. Všetko vychádza najavo pri porovnávaní, ľudia spoznávajú svet tak, že ho porovnávajú s tým, čo vidia. Ak nemajú možnosť cestovať po svete, vidieť a porovnávať, vtedy majú veľmi malý výber kompasov, prirovnaní a nástrojov, prostredníctvom ktorých by mohli spoznávať svet. Ťažko hovoriť o svetonázore s človekom, ktorý svet nevidel. Keď sa človek pozerá na svet cez štrbinu, jeho uhol pohľadu sa mení na maličkú škvrnku, ktorú možno poľahky manipulovať. » (Z rozhovoru s Romanom Mininom , ukrajinským umelcom venujúcim sa street-artu, grafike a fotografii) « Nostalgia je normálna. Odveká formulka » vtedy sme boli mladší » stále funguje. Mám dojem, že normálna nostalgia nenadobudla strašné a nenormálne podoby náhodou. Bola navodená, vedome posilňovaná a bola a doposiaľ je súčasťou ruskej vojny proti Ukrajine a všetkým ostatným bývalým sovietskym kolóniám. Už od konca deväťdesiatych rokov začala ruská televízia, ktorá ovládala aj ukrajinský mediálny priestor, kŕmiť ľudí nostalgiou za niečím, čo v skutočnosti nikdy neexistovalo. Piesne, kazety, klipy, slovník, v ktorom popredné miesto zaujala ruská zmrzlina za 22 kopejok – nebolo to ako rýchle očkovanie, ale ako kobercový nálet. Niekde boli škody menšie, inde, najmä tam kde sa silný socialistický regionálny alebo profesijný mýtus zbiehal s nostalgickým diskurzom – boli škody väčšie. Legenda socialistického « Donbasu » takmer dokonale zapadla do naratívu nostalgického utrpenia. Svet, ktorý nikdy neexistoval, sa stával jediným možným a skutočným. A odrazu chceli mnohí vrátiť ten neexistujúci včerajšok. » (Z rozhovoru Olenou Sťažkonou, ukrajinskou spisovateľkou, doktorkou historických vied a profesorkou histórie) « Pocit osamelosti a nepotrebnosti viedol k akémusi existenciálnemu smútku, ktorý sa stal emočným základom mýtu o jedinečnosti a základom až mytologickej povahy nášho regiónu. V podstate je prejavom úplne detských komplexov a urazenosti. Za sedemdesiat rokov existencie ZSSR sa podarilo vykoreniť prepojenie regiónu k národnej identite (ukrajinskej) ochromiť sebauvedomenie ľudí s cieľom vytvoriť fenomén sovietskeho človeka. » « Je veľmi dôležité si uvedomiť, že príčinou tejto vojny neboli regionálne špecifiká a ani si ju neprivolali Ukrajinci. » (Z rozhovoru s Volodymyrom Rafajenkom, ukrajinským spisovateľom) Tento fakt je na moje milé prekvapenie stále uvedený aj na oficiálnej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR. A či som na konci knihy našla odpovede na moje otázky? Požičiam si výrok arcibiskupa Bezáka – « V tomto nedokonalom svete neočákavajte dokonalé odpovede ». A môj dodatok je, že jednoduché a jednoznačné odpovede ponúkajú iba tí, ktorí chcú ľuďmi manipulovať a je na nás, aby sme sa sami pustili do pátrania, overovali a preverovali fakty, vzdelávali sa, poznali históriu, porovnávali a hľadali analógie. Tak teda do práce, priatelia.🙂