Vianoce v mojom ponímaní vrátane prípravy na ne, sú pre mňa udalosťou roka. Milujem a užívam si všetko, čo je s nimi spojené, ale výhradne až od prvého adventného dňa, nie skôr.
Aby sme si mohli dopriať pár dní stíšenia, pokoja, rozprávkovej atmosféry je treba (v mojom ponímaní) vynaložiť predtým veľa energie a úsilia, pričom výsledok nie je nikdy zaručený 🙂.
Ako dieťa, ktoré vyrastalo v socializme mám v sebe už navždy zakorenené najmä nekonečné, ale radostné predvianočné prípravy.
Tradíciou bolo u nás nezabudnúť vyčistiť ani tú najmenšiu škáru a utrieť prach aj tam, kde by ho ani nenapadlo sadať, vyleštiť všetko do bezvedomia a napiecť veľa, veľa koláčov.
Keďže vtedy sa tieto sviatky v duchovnej rovine v našej mini rodine veľmi neprežívali (s výnimkou mojich starých mám, ktorých sa na to už bohužiaľ nemôžem opýtať), tešili sme sa hlavne na prázdniny, dobré jedlo, exotické ovocie, aký-taký darček a televízny program. Sneh bol samozrejme väčšinou prítomný.
Pamätám si už na ten deň, keď mal byť v predaji ešte dnes vychádzajúci časopis Televízia a mama ma preň vyslala do asi kilometer vzdialeného poštového novinového stánku. Vôbec mi to nepripadalo ďaleko, bola by som zašla aj ďalej, pretože ten pocit, keď som držala v ruke vytúžený výtlačok sa nedá opísať.
Ponáhľala som sa domov a keď som si splnila všetky povinnosti (!), mohla som vziať do ruky červenú fixku a krúžkovať.
Na rozdiel od celého roka, bolo konečne čo pozerať. Aspoň nám to vtedy tak pripadalo. A asi to aj tak bolo, že strana a vláda sa snažila deťom a pracujúcim dopriať koncom roka trošku viac potešenia a zábavy, to najlepšie z domácej tvorby a sem tam aj ideologicky neškodný zahraničný film 🙂.
Naopak nočnou morou bol každoročne 1. január. Novoročný prejav prezidenta a večer opera Predaná nevesta. Ak bol 2.1. pracovný deň, tak sa išlo nekompromisne do školy.
A Vianoce dnes?
Keď sú detí veľké, vnúčatá nikde, manželovi rodičia starí, a všetkého je nadbytok? Pokúšam sa uzavrieť do svojej bubliny, púšťam si vianočné koledy a pesničky, pečiem, upratujem. Som ešte viac zamyslená a nostalgická. Keď vyťahujem formičky a nazerám do rodinných receptov spomínam na mamu a babičky, cítim ich prítomnosť a snažím sa to robiť tak ako ony. Neviem, či tak dobre, ale snažím sa. Práve vtedy najviac pociťujem tú generačnú prepojenosť a kontinuitu života. Čím som staršia, a je to asi prirodzené, prežívam tento čas viac duchovne a sem tam sa zamyslím aj nad tým, koľkokrát mi tento vianočný zázrak bude ešte dopriaty.
Tradíciou býva, že k nám pricestujú manželovi rodičia a spolu s nimi a ak to vyjde, tak aj s našimi deťmi strávime týchto pár výnimočných dní.
A že to nie je vždy idyla mi asi dá za pravdu nejedná rodina.
Tak ako si udržať tú « pravú » vianočnú náladu z obrázkov a reklám?
Keď zdola počuť televízor a programy, ktoré by som si ja určite nevybrala, ale moji svokrovci ich milujú a susedka si na 1. sviatok vianočný na dvore púšťa rockové hity? Naučila som sa byť po tých rokoch (aspoň dúfam) empatická a dopriať im tento spôsob trávenia sviatkov.
Ja vyjdem na poschodie, zatvorím dvere, do slúchadiel si pustím vianočného Káju, Luciu Bílu, poprípade Darinku Laščiakovú (jej ikonické CD Vianoce s Darinou Laščiakovou) a s touto « svätou » trojicou, z ktorej dvaja sú neoddeliteľnou súčasťou mojich detských Vianoc sa ponorím do čítania.
Keď máme takto každý chvíľku času pre seba a strávime ho tak, ako nám je milé, môžeme ten zvyšný venovať sebe navzájom bez pocitov nevôle alebo krivdy.
Myslím, že tento rok sa nám to podarilo celkom dobre.
Moje naj adventného, vianočného a novoročného obdobia:
– pečenie, to vždy
– vianočné trhy vo Viedni, Rusovciach, tie Bratislavské som nestihla
– svätá omša a kázeň v podaní Anny Polckovej vo Veľkom evanjelickom kostole
– kniha Sedliačky od autorky Joanny Kuciel-Frydryszakovej
– podcast rádia Slovensko: Advent do ucha
– seriál The Gilded Age (Pozlátený vek) na HBO, dobový seriál od Juliana Fellowesa, ktorý napísal aj kultový seriál Downton Abbey, na ktorý sa chystám
– povianočná lyžovačka
– Silvestrovský Salzburg (o tom viac v samostatnom príspevku)
No a hlavne, že sme sa zišli ako rodina spolu, v relatívnom dobrom zdraví, nebolo nás menej, no ani viac (čo je mojím ani nie tak tajným prianím🙂) a v mieri.
To posledné by mi ešte pred pár rokmi pripadalo také samozrejmé, že by som to tu ani nezmienila. Časy sa však menia.
A tak v zdraví, v hojnom počte a v mieri o rok, milá rodinka.
