Mrkvový chlebíček
Pri pečení sa často nechám inšpirovať históriu. Istým spôsobom ma fascinuje, že to, na čom si práve teraz pochutnávam bolo pochúťkou aj pre ľudí, ktorí tu žili pred nami. Tento pocit prepojenia je pre mňa dôležitý najmä pri rodinných receptoch. V prípade mrkvového chlebíčka som sa nechala inšpirovať knihou « 99 sladkých teček Marie Baťové » a tak si milovníci histórie môžu spolu so mnou predstaviť, že sedíme pri stole Tomáša Baťu a jeho manželky a pochutnávame si na tomto zdravom koláči. Ingrediencie: 200 g jemnej strúhanej mrkvy 200 g polohrubej múky 100 g práškového cukru 100 ml mlieka 70 g sekaných orechov 50 g sekanej čokolády +1/2 prášku do pečiva 2 vajcia 2 polievkové lyžice oleja 1 vanilkový cukor Postup: Mrkvu umyjeme, osušíme a nastrúhame najemno. Vajcia vyšľaháme s práškovým a vanilkovým cukrom, pridáme olej a mlieko. Následne pridáme mrkvu, múku premiešanú s kypriacim práškom, orechmi a čokoládou. Vytvoríme jemné cesto. Pripravíme si chlebíčkovú formu, vymastíme ju tukom a posypeme hrubou múkou. Cesto nalejeme do pripravenej formy a vložíme do predhriatej rúry. Pečenie: Pečieme na 180 stupňov približne 30 minút Po upečení necháme postupne vychladnúť a po nakrájaní na plátky pocukrujeme . Cukru je v ceste naozaj málo, tak ak máte radi sladšie verzie koláčov či zákuskov kľudne trochu pridajte.
Sú sandále na platforme ešte moderné (Spoiler: absolútne!)
Niektoré trendy prichádzajú a odchádzajú. Sandále na platforme však zostávajú. Našťastie! Lebo len máloktorý topánkový model dokáže byť zároveň taký ležérny, ženský a prekvapivo pohodlný. Zistite, čím sú sandále na platforme výnimočné, komu pristanú, prečo sú tajným tipom pre všetkých, ktorí majú radi pohodlie a štýl . Podrážka sandálov s platformovou podrážkou je pod prednou časťou chodidla vyvýšená alebo hrubšia – zvyčajne v kombinácii s podpätkom alebo blokovým podpätkom. To vyrovnáva výškový rozdiel medzi pätou a špičkou a noha tak nemusí zvierať veľký uhol. Výhoda: získate centimetre bez toho, aby ste obetovali pohodlie. Obzvlášť praktické ak hľadáte pohodlné vysoké topánky, ktoré môžete nosiť celý deň. Sú sandále na platforme stále módne? Áno – a ako! Na otázku „Sú sandále na platforme stále in?“ môžeme odpovedať jednoznačne áno. Či už v módnych časopisoch, na prehliadkových mólach alebo na nohách žien, ktoré si uvedomujú svoj štýl: Dámske sandále na platforme spájajú vintage štýl s najnovším módnym duchom. A čo je najlepšie: dajú sa všestranne kombinovať. Kto vyzerá dobre v sandáloch na platforme? Úprimne, takmer každý! Opticky predlžujú nohu, ale nikdy nevyzerajú prehnane. Najmä ženy, ktoré majú tendenciu cítiť sa nepohodlne v klasických vysokých podpätkoch, milujú stabilný krok a pohodlnú výšku. A ak ste o niečo nižšia (ako napr. ja🙂) poteší vás pár centimetrov navyše a to bez boľavých nôh. Mojím typom súpohodlné a štýlové sandále na platforme od firmy SOFTCLOX. Ich obuv kombinuje mäkkú kožu, štýlový dizajn a jedinečnú, flexibilnú podrážku z prírodného dreva. Výsledkom sú ľahké, tiché a pružné sandále na platforme, ktoré takmer nebudete cítiť. Ja som vytiahla zo skrine minimálne 10 ročné dreváky od S. Oliver. Aj toto považujem za jednu z výhod starnutia – sme v podstate pripravení na každý nový, teda vlastne staronový trend 🙂
Book club – 1. časť
Prvé čitateľské zážitky Hrdinkou môjho detstva a dospievania bola jednoznačne Anna zo Zeleného domu a následne aj štyri sestry z románu Malé ženy. Tieto príbehy vo mne rezonujú dodnes. Myslím si, že je to kvôli hodnotám, ktoré aspoň pre mňa reprezentujú – ľudskosť, dobro, priateľstvo, láska a rodinná súdržnosť, po ktorých všetci túžime, ale nie každému sú dopriate. Určite je to aj tým, že oba romány sa dočkali filmového, televízneho aj divadelného spracovania. Všetky som samozrejme (nikoľkokrát) videla, vrátane predstavenia v SND, ktoré je mimochodom úžasné. Na základe druhého menovaného som sa « rozhodla », že aj ja chcem mať 4 dcéry a na týždeň som prestala babičke po vzore jednej zo sestier odvrávať. Naozaj. Babička si to všimla a keď som sa po týždni vrátila k svojej podstate, skonštatovala niečo v tom zmysle, že predchádzajúci týždeň to so mnou bolo oveľa lepšie, ale že už som zase drzá. Škoda, že nemám nahraté tie naše konverzácie🙂 Samozrejme, hitom bola Angelika čítaná v škole pod lavicou, či rýchlo predtým ako mama prišla z práce, Večná ambra, Désirée, Rebeka, ale aj povinné čítanie ako Babička, Psohlavci, Osud človeka, Čenkovej deti, Tri gaštanové kone, Hotel, Letisko, Kolesá od Haileyho, detektívkne príbehy a mnohé iné. Niekde každý časom objavil aj dobre schovanú jedinú dostupnú knihu o sexe – Muž a žena intímne. Čítali sme všetko čo bolo práve poruke v domácej i miestnej knižnici. A neľutujem. Chvíle keď opúšťam realitu a ponorím sa do príbehu som milovala rovnako vtedy ako teraz. Rôzne typy nedostatku v socializme neobišliel ani trh s knihami. Čítaniachtiví občani museli vynaložiť značné úsilie aby sa im niečo ušlo. Mnoho titulov bolo zakázaných, ale vyšlo aj viacero kvalitných kníh svetovej beletrie, ku viacerým sa plánujem ešte aspoň raz vrátiť. K mojím najobľúbenejším (v náhodnom poradí) z tohto obdobia patrili a patria: Charlotte Brontë – Jana Eyrová Emily Brontë – Búrlivé výšiny Lev Nikolajevič Tolstoj – Anna Karenina, Vojna a mier Stendhal – Červený a čierny Honoré de Balzac – Stratené ilúzie, Sesternica Beta, Lesk a bieda kurtizán, Otec Goriot Margaret Mitchell: Juh proti Severu Fjodor Michajlovič Dostojevskij – Zločin a trest Nikolaj Vasiljevič Gogoľ – Revízor Alexandra Ripley – Odviate vetrom John Steinbeck – Na východ od raja Theodore Dreiser – Americká tragédia John Galasworthy – Forsytovská sága Alberto Moravia – Rimanka, Horalka, Nuda, Cesta do Ríma, Konformista Gustave Flaubert – Pani Bovaryová William Styron – Sofiina voľba Jane Austen – Pýcha a predsudok, Emma, Mansfieldske panstvo Tu ukončím prvú časť môjho výberu. Ak ste zvedaví na jeho pokračovanie, tak ako my slováci hovoríme, stay tuned 🙂 a čoskoro sa stretneme pri jeho ďalšej časti.
Jung Chang – Divoké labute
Tak táto kniha, poviem vám, to je emocionálny náklad. Strhujúci dej, ktorý vás zdrapne od 1. strany a nepustí, až kým neprečítate posledné slovo. Autorkou a zároveň rozprávačkou je Jung Chang(ová), ktorá na príbehu svojej babičky a mamy, ako aj na základe vlastného detstva a mladosti prežitej v komunistickej Číne, opísala príbeh svojej rodiny, zásadne ovplyvnený historickými udalosťami od cisárstva až po udalosti na Námestí nebeského pokoja (roky 1924 – 1978). Jung Chang dva roky po smrti Mao Ce-tunga, keď sa Čína pomaly začala otvárať svetu, ako prvá zo svojej provincie odišla na štúdium angličtiny do Londýna a žiť do Číny sa už nevrátila. O Číne som mala len hmlisté predstavy a nikdy som sa o ňu nejako špeciálne nezaujímala. To sa touto knihou definitívne zmenilo. Aj keď som vyrastala v socializme a aké-také skúsenosti so socialistickou realitou som nazbierala, to, čo sa v tejto krajine odohralo, prekonalo všetky moje aj tie najodvážnejšie predstavy. Čínou v priebehu rokov otriasali vojny, invázie, revolúcie a nakoniec totalitná diktatúra. To sú fakty, ktoré vo vás ale naplno zarezonujú až s konkrétnym príbehom, keď na jednotlivých ľudských osudoch do hĺbky precítite tragédiu a hlavne nezmyselnosť utrpenia, ktorými si protagonisti, ale vlastne celý národ, museli prejsť. Divoké labute vyšli v r. 1991 a boli preložené do viac ako štyridsiatich jazykov, no v Číne sú stále na čiernej listine. Dôvodom je obava, že v knihe opísaná realita nie je v súlade s oficiálnou, komunistickou stranou prezentovanou verziou histórie, čo by logicky mohlo viesť k ohrozeniu jej moci. Hoci sa jedná o osobný príbeh, odrážajú sa v ňom dejiny Číny dvadsiateho storočia a strana nepôsobí práve najlepšie. Súčasné vedenie Číny udržiava Maov mýtus, prezentuje sa ako jeho dedič a odvodzuje si od neho vlastnú legitimitu, uvádza autorka. V roku 2005, po 12-ročnom intenzívnom zbieraní informácií, spolu s manželom Jonom vydali knihu o Mao Ce-tungovi a pri tejto príležitosti Jung Chang v rozhovore pre Spiegel okrem iného uviedla: «Udivuje ma, ako málo svet vie o Maovi v porovnaní s Hitlerom alebo Stalinom. Pre mnohých je stále ikonou revolúcie, veľkým filozofom, básnikom; hrdinom s malými nedokonalosťami, ktorý spravil možno pár chýb. Je to neuveriteľné. Jeho portrét visí dodnes v úradných miestnostiach, jeho pomníky sa udržiavajú.» Čo dodať, strhujúce čítanie, pri ktorom si uvedomíte, aké sme mali šťastie, že žijeme práve tu a teraz. Zároveň si ale uvedomíte, že ľudstvo nemá nič vyhraté, že koncentrácia moci v rukách jednotlivca, dovolím si tvrdiť, «šialenca», jej zneužívanie a manipulácia sú pripomienkou, že treba byť stále ostražitý. Pár citátov z knihy na zamyslenie: «Ľudia sa naučili odporovať rozumu a žiť v pretvárke.» «Celý národ si zvykol hovoriť jedno a myslieť pritom iné. Slová sa oddelili od reality, zodpovednosti a skutočných myšlienok. Klamstvá sa vyslovovali s ľahkosťou, pretože slová stratili svoj význam a všetci ich prestali brať vážne.» «Chápala som ľudskú hlúposť, no nezniesla som jej glorifikáciu a ešte menej poznanie, že si osobovala právo na moc.» Niečo vám to hovorí? Podobnosť je čisto náhodná, či?
Príbehy z outletu
Príbehy z outletu Ako áno, ako nie, ocitla som sa jedného dňa v predajni s luxusnými kabelkami v Parndorfe.Pre nezainteresovaných uvediem, že ide o veľké nákupné centrum približne 35 km za hranicami Slovenska. Bolo to v roku 2012, keď sa mi nedarilo nájsť slušne platenú prácu potom, ako som zavrela predajne s bytovými doplnkami. Ak dobre rátam, mala som vtedy 46 rokov, ale pri pracovných pohovoroch na Slovensku sa na mňa dívali s ľútosťou a ponúkali mi nástupný plat absolventa, aj napriek tomu, že som mala dlhoročnú prax v ekonomickej oblasti. Ako to už v živote býva, zaúradovala náhoda, osud. Vyberte si.Po stretnutí s jednou známou, ktorá tam už pracovala, som sa rozhodla, že to skúsim aj ja.Neviem, akým zázrakom, ale netrvalo dlho a prijali ma. Teraz, s odstupom času, môžem konštatovať, že to bol pre mňa poriadny šok.Pamätám sa na moje prvé tri dni. Pre „kancelársku myš“, akou som celý život bola, to bol masaker. Nohy ma boleli do zbláznenia. Po treťom dni som si veru aj poplakala a zamýšľala som sa nad tým, že kam som sa to dostala. Nehovoriac o tom, že zo začiatku mi tá situácia pripadala absolútne surreálna. Ani neviem, k čomu to prirovnať. Z kancelárie do obchodu – a ešte k tomu v cudzom prostredí, v cudzej krajine, s ľuďmi s inou mentalitou a zvykmi a pre mňa aj v celkom novom pracovnom zaradení.Dovtedy som, ako väčšina Slovákov, do Rakúska chodila len na príležitostné nákupy a výlety, no a teraz som tam zrazu stála ako predavačka, zdravila „Grüß Gott“ a pýtala sa „Darf ich Ihnen helfen?“ Dnes sa píše rok 2025 a ja som, aj keď s menšími prestávkami, stále tam. 🙂V tomto malom vesmíre, akým outlet bezpochyby je, som prežila vzostupy aj pády, viem, ako to tam funguje a mám mnoho postrehov insidera, ktoré by vás, mojich čitateľov, mohli možno zaujať i pobaviť. Napadá mi veľa s tým súvisiacich tém. Keďže milujem módu, samozrejme to budú postrehy o móde, vrátane zaujímavých tipov a outfitov.Budem sa ale zamýšľať aj nad otázkami, či je výpoveď vždy katastrofa a či existuje šanca zamestnať sa po päťdesiatke, poprípade aké ťažké, či ľahké je vypracovať sa ako cudzinec v zahraničí. Neobídem ani medziľudské vzťahy na pracovisku a rozoberiem tvrdenie „Náš zákazník, náš pán“ z rôznych strán.Tak sledujte, bude to (dúfam 🙂) pre vás zaujímavé.
Kremnické Gagy 2021
Tak znova po 2 rokoch na Gagoch. Nechápem ako som tak dlho mohla obchádzať toto podujatie, ale prvýkrát som sa festivalu humoru a satiry (tak znie jeho oficiálny názov) zúčastnila až v roku 2018. Minulý rok sme pre neistú situáciu návštevu vynechali, ale tento rok sme boli opäť všetkými zmyslami prítomní. S manželom a priateľmi sme si dávku pozitívnej nálady začali tankovať už v piatok podvečer (festival začínal vo štvrtok) predstavením Sto bábik – Divadlo P. O. Hviezdoslava: o stretnutí dvoch starších dám v podaní presvedčivých Anikó Varga a Lucia Šipošová. Obidve herečky patria medzi moje obľúbené, tá druhá aj pre výnimočný a odvážny počin, keď založila v Bratislave vlastný kabaretný klub, kde sa môžte oslobodiť od konvencií a užiť si aj tento v očiach niektorých “pokleslý žáner”. Vrelo odporúčam. Takisto ako horeuvedené predstavenie, ktoré bolo dobrým štartom. Následne sme sa tešili na párovú stand-up comedy show Simony Salátovej a jej (aj životného) partnera – Joe Trendy Ja som ti to hovoril (a) . Bola to príjemná, s nadsázkou stand-upu podaná každodenná životná realita mnohých párov. Zvlášť sme ocenili minimum vulgarizmov, ktorými je stand-up povestný. A ešte musím priznať, že dáma mala máličko navrch. (Sorry, Joe😀) V sobotu sme aj napriek predpovediam vstali do slnečného, aj keď na toto ročné obdobie chladného dňa. Vzhľadom na prítomnosť mimoriadne akčného páru priateľov, ktorý s nami pravidelne zdieľa nadšenie pre Gagy, boli sme ešte pred bohatým programom dobrovoľne prinútení spraviť si svižnú vychádzku do okolia Kremnice. Len tak-tak sme stíhali naše prvé a po následnom zhodnotení aj najlepšie predstavenie z nášho tohtoročného výberu Pliagy a Hnusoby – Túlavé divadlo – veľmi vtipná a fantastický podaná komédia o jednej “bežnej” rodinke, neznámej nákaze a mimoriadných opatreniach. Pre nás jednoznačne “objav roka”. Keby ste nepoznali, túlavé divadlo z Trnavy je voľné zoskupenie hercov, autorov, režisérov, komediantov pod umeleckým vedením Juraja Nvotu. V tomto predstavení nás očarili najmä Lucia Hurajová, Štefan Martinkovič, ale vlastne všetci herci do nohy. Po 2 hodinách tréningu bránice sme sa s manželom vrhli na tradičné párance, lebo ako som už v úvode napísala, Kremnické gagy prežívame všetkými zmyslami – a jedným z nich je aj chuť – a tá si veru prišla tiež na svoje. Párance v podaní firmy RỸDZE Trhance jak párance, ktorá vyrába a predáva ručne trhanú cestovinu. My sme ochutnali naše obľúbené párance so strúhankou a slivkovým lekvárom. Už sa opäť teším za rok. Po takomto gastronomickom zážitku a káve č. 2 sme si ponáhľali vystáť rad na o niečo vážnejší žáner (aj keď sa dalo predpokladať, že vzhľadom na interpreta, ktorým bol Lukáš Latinák to až také vážne nebude. Tento známy herec sa nám v programe nazvanom Tatranský biftek pokúsil priblížiť poéziu našich najvýznamnejších básnikov. A urobil to dokonale. Objavom medzi našimi poetmi z čias dávno minulých je jednoznačne básnik Samo Bohdan Hroboň. Ak si prečítate čo i len jednu slohu z jeho tvorby, garantujem Vám, že naňho tak ako my, nikdy nezabudnete. No a keďže ako sa hovorí každý deň nie je nedeľa, tak aj záverečné dve sobotné podujatia neboli až tak “nedeľné”. Prvým z menovaných boli Gagy s.r.o. Tým, ktorí sledujú reláciu Sedem s.r.o. nemusím vysvetľovať, že išlo o glosovanie aktuálneho diania. Piati glosátori (Sajfa, Tormová, Latinák, Salátová, Hubinák) neviem či pre nedostatok času – podujatie bolo kvôli časovému sklzu skrátené – alebo nepripravenosti nás neohúrili. Výber tém ako napr. Kotleba a brohmexin, rozprávanie známych vtipov spolu s neustálym zdôrazňovaním, že sa musia ponáhľať, lebo už nasleduje ďalší program prispeli k tomu, že toto vôbec najdrahšie podujatie (lístok stál 19 Eur) sme mohli kľudne vynechať. Druhým sklamaním bola večerná “komédia” Made in Slovenskooo! (v podtitule komédia o slabostiach, túžbach a frustráciách) v divadle Akropola od inak renomovaného bratislavského divadla La Komika. Výsledným pocitom bola však len naša frustrácia a to asi nebolo zámerom autora. Jednou vetou 2 hodiny nudy a trápnosti. Ja nie som vyštudovaná literárna, divadelná, ani iná kritička, len mám už niečo odpozerané a prečítané, v dôsledku čoho mám s čím porovnávať. Bola som už aj na viacerých predstaveniach tohto divadla a viac- menej vždy splnili moje očakávania – komédie ktorých cieľom je ľudí zabaviť a v lepšom prípade im aj nastaviť zrkadlo. Tu však chýbalo takmer všetko – dobrý scenár, kvalitné dialógy, spád a bohužiaľ aj herecké výkony. Už dávno sme nevideli niečo tak slabé, miestami až infantilné. Amen Mám taký zvyk, že po zhliadnutí nejakej inscenácie, príp. filmu hľadám recenzie na internete, aby som si porovnala môj názor s inými, v tomto prípade som však nič nenašla. No nič, vyspali sme sa do bledoružova (najlepšie je samozrejme vyspať sa do ružova, ale vzhľadom na tvrdosť postelí v hoteli to bolo tentokrát len do bledoružová ☹) a tešili sme sa na zvyšné 2 udalosti, ktoré nás čakali v nedeľu. Už sme však boli v tom tešení trošku ostražití, aj keď sa ukázalo, že zbytočne. Profesionáli v tom najlepšom zmysle slova Jozef Vajda a Juraj Kemka v novom prevedení dialógov Lord Nortona a sluhu James nesklamali. Záver nášho kultúrneho maratónu patril bardom slovendskej divadelnej scény – Turzonovová, Kocúriková, Kovár, Jamrich, ktorí sa nám predviedli v predstavení Kvarteto – príbeh o starobe a starnutí. Moja recenzia znie: dobrý štandard – neohúrilo, ale ani nesklamalo. Čomu som však celkom nerozumela, že páni herci Kovár a Jamrich sa pri hraní neustále dívali do textov ktoré držali v rukách. S ničím podobným som sa v SND, kde je ich domovská scéna nikdy nestřetla a působili to rušivo. Tak toľko z tohtoročných Gagov. Bez ohľadu na to, že sme zažili aj nejaké to sklamanie, resp., že niektoré podujatia nesplnili naše očakávanie, boli to ako som hneď prvýkrát tento festival označila, opäť moje druhé Vianoce. (resp. prvé, tie druhé budú až v decembri) Bez preháňania, toľko pozitívnej nálady, úsmevov a pohody na jednom mieste zažívam len výnimočne. A touto výnimkou sú jednoznačne Kremnické Gagy.
