Krv ti s uhlím pomiešam
Oleksandr Myched Krv ti s uhlím pomiešam – s podtitulom Porozumieť ukrajinskému Východu Áno, porozumieť, to je podľa môjho názoru, kľúč k poznaniu a pravde. S týmto zámerom som znovu siahla po knihe z edície Absynt, ktorej knihy mi na tejto ceste poznania veľmi pomáhajú. Navyše sa ku mne dostávajú často protichodné informácie od ľudí s koreňmi a rodinou stále žijúcou na okupovaných ukrajinských územiach, ale na druhej strane pomerne často prichádzam do styku aj s Ukrajinkami, ktoré boli nútené odísť pred vojnou a za krajinu často len prechodného pobytu si vybrali Slovensko. Hovorí sa, že pravda je niekde uprostred. Platí to v tomto prípade? Vždy sa snažím vypočuť si obidve strany, čerpať z viacerých zdrojov a na základe toho si vyvodiť vlastné závery. Táto kniha Vám priamo nepovie, že Ukrajinci sú dobrí a Rusi zlí, ale vedie Vás k pochopeniu príčin konfliktu, k pochopeniu ako funguje, resp. fungovalo ukrajinsko-ruské spolužitie za Sovietskeho zväzu, čo sa po jeho rozpade zmenilo a aké sú špecifiká ukrajinského Východu. Autorove zápisky, výpovede obyčajných ľudí, ale aj významných ukrajinských umelcov v mnohom dávajú odpoveď na otázky, ktoré by ste sa možno radi spýtali. Vybrala som pár myšlienok, ktoré vo mne zarezonovali: « Ak si zoberieme samotný región, vždy sa tam kládol dôraz na technickú inteligenciu a humanitné vedy stáli na okraji. Pravdaže, podobne je to v celej Ukrajine, ale tu to bolo obzvlášť viditeľné. Noví technickí pracovníci, závody, továrne, uhoľné bane. Humanitné vedy a filozofia sa objavujú len na fakulte, ktorú sme založili až my. Bez reflexie nemožno analyzovať. Púšť v humanitnej oblasti plodí nevedomosť. Ovplyvňuje historickú pamäť a neschopnosť reflektovať, myslieť či vyvodzovať závery vytvára závislosť od médií. Ak človek nemá vlastný názor, hľadá zdroj, ktorý mu ho vytvára. Umenie myslieť si treba vypestovať. » (Z rozhovoru s Ihorom Kozlowskym, významným ukrajinským intelektuálom) « Geografia výrazne ovplyvňuje mentalitu. Všetko vychádza najavo pri porovnávaní, ľudia spoznávajú svet tak, že ho porovnávajú s tým, čo vidia. Ak nemajú možnosť cestovať po svete, vidieť a porovnávať, vtedy majú veľmi malý výber kompasov, prirovnaní a nástrojov, prostredníctvom ktorých by mohli spoznávať svet. Ťažko hovoriť o svetonázore s človekom, ktorý svet nevidel. Keď sa človek pozerá na svet cez štrbinu, jeho uhol pohľadu sa mení na maličkú škvrnku, ktorú možno poľahky manipulovať. » (Z rozhovoru s Romanom Mininom , ukrajinským umelcom venujúcim sa street-artu, grafike a fotografii) « Nostalgia je normálna. Odveká formulka » vtedy sme boli mladší » stále funguje. Mám dojem, že normálna nostalgia nenadobudla strašné a nenormálne podoby náhodou. Bola navodená, vedome posilňovaná a bola a doposiaľ je súčasťou ruskej vojny proti Ukrajine a všetkým ostatným bývalým sovietskym kolóniám. Už od konca deväťdesiatych rokov začala ruská televízia, ktorá ovládala aj ukrajinský mediálny priestor, kŕmiť ľudí nostalgiou za niečím, čo v skutočnosti nikdy neexistovalo. Piesne, kazety, klipy, slovník, v ktorom popredné miesto zaujala ruská zmrzlina za 22 kopejok – nebolo to ako rýchle očkovanie, ale ako kobercový nálet. Niekde boli škody menšie, inde, najmä tam kde sa silný socialistický regionálny alebo profesijný mýtus zbiehal s nostalgickým diskurzom – boli škody väčšie. Legenda socialistického « Donbasu » takmer dokonale zapadla do naratívu nostalgického utrpenia. Svet, ktorý nikdy neexistoval, sa stával jediným možným a skutočným. A odrazu chceli mnohí vrátiť ten neexistujúci včerajšok. » (Z rozhovoru Olenou Sťažkonou, ukrajinskou spisovateľkou, doktorkou historických vied a profesorkou histórie) « Pocit osamelosti a nepotrebnosti viedol k akémusi existenciálnemu smútku, ktorý sa stal emočným základom mýtu o jedinečnosti a základom až mytologickej povahy nášho regiónu. V podstate je prejavom úplne detských komplexov a urazenosti. Za sedemdesiat rokov existencie ZSSR sa podarilo vykoreniť prepojenie regiónu k národnej identite (ukrajinskej) ochromiť sebauvedomenie ľudí s cieľom vytvoriť fenomén sovietskeho človeka. » « Je veľmi dôležité si uvedomiť, že príčinou tejto vojny neboli regionálne špecifiká a ani si ju neprivolali Ukrajinci. » (Z rozhovoru s Volodymyrom Rafajenkom, ukrajinským spisovateľom) Tento fakt je na moje milé prekvapenie stále uvedený aj na oficiálnej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR. A či som na konci knihy našla odpovede na moje otázky? Požičiam si výrok arcibiskupa Bezáka – « V tomto nedokonalom svete neočákavajte dokonalé odpovede ». A môj dodatok je, že jednoduché a jednoznačné odpovede ponúkajú iba tí, ktorí chcú ľuďmi manipulovať a je na nás, aby sme sa sami pustili do pátrania, overovali a preverovali fakty, vzdelávali sa, poznali históriu, porovnávali a hľadali analógie. Tak teda do práce, priatelia.🙂
Portrét mladomanželky
Na prelome rokov 2023/24 som dočítala knihu Portrét mladomanželky od Maggie O’Farrelovej (Argo). Napínavá, dobre napísaná kniha. To netvrdím len ja, ale aj kritici. Jedná sa o historický román z obdobia renesancie keď v Toskánsku vládli Mediciovci, konkrétne Cosimo I. Medicejský, ktorý dal svoju 13. ročnú dcéru Lucreziu za manželku Alfonzovi II. d’Este, vojvodovy z Ferary. Už to samo osebe je z dnešného pohľadu ťažko predstaviteľné. Ďalšou zaujímavou historicky doloženou skutočnosťou je, že iba jediná sestra z Lucreziinej rodiny sa dožila života vydatej panej. Ostatné už ako veľmi mladé za záhadných okolností z rôznych dôvodov zomreli. A práve to bolo zrejme inšpiráciou autorky k napísaniu tohto diela. Ako to bolo v skutočnosti s Lucreziou? Bol príčinou jej smrti škvrnitý týfus ako sa oficiálne uvádzalo alebo jej manžel nejakým spôsobom pomohol, keďže sa mu v priebehu toho necelého roka manželstva nepodarilo splodiť s ňou dieťa a on nutne potreboval následníka? Len pre zaujímavosť. Aj keď bol ženatý ešte dvakrát a popritom sa v tomto smere určite nedržal veľmi na uzde, nezanechal po sebe žiadneho potomka… Maggie O’Farrellová svojim opisom majstrovsky vykreslila osobnosť Lucrezie a tým vlastne mnohých žien z týchto kruhov, ktoré boli z dnešného pohľadu často celý život držané ako vo väzení, t.j. medzi 4 múrmi svojich komnát, odkázané na milosť a nemilosť svojich otcov a neskôr manželov, stali sa manželkami ešte v detskom veku a bohužiaľ až na výnimky nemali štastný a dlhý život. Príjemné, oddychové čitanie Do čítania🙂 P.S. Ďalšie knihy od tejto autorky: Hamnet
Kam kráčaš, krajina?
17. november Dni okolo 17. novembra patria k najeuforickejším v mojom živote. Mala som 23 rokov, študovala som v 4. ročníku na vysokej škole, bola som v polovici môjho prvého tehotenstva a týždeň po svadbe, bol mesiac do Vianoc. A k tomu všetkému ešte « nežná ». Bolo to ako vyhrať jackpot. Láska a pravda zvíťazili. Všetci (predpokladám, že okrem stúpencov režimu, vrátane nášho súčasného premiéra🙂) sme boli plní radosti a nádeje, aká krásna a šťastná budúcnosť nás čaká. Budeme môcť cestovať, budeme mať plné obchody, opravené budovy, moderné školstvo, budeme môcť nahlas hovoriť, čo si myslíme a samozrejme v príjmoch sa čoskoro vyrovnáme ľuďom na západ od našich hraníc. Pamätníci vedia a mladší sa to naučili, čo potom prišlo – krátka existencia v spoločnej federácii, následný rozpad Československa, Mečiar, mafiánske 90-te roky, ale aj znovu obnovená nádej, že môžme byť predsa len súčasťou civilizovaného sveta keď sme vstúpili do NATO a EÚ. Znova som cítila tú energiu, že aj u nás to môže vyzerať dobre, že máme šikovných ľudí (ktorých stále samozrejme máme) a čelných predstaviteľov, ktorí majú víziu. Víziu nielen zabezpečiť seba a svoje rodiny na mnohé generácie dopredu, ale aj víziu pre obyvateľov, ktorých reprezentujú a v záujme ktorých majú konať len to najlepšie. My naivní sme dúfali (už po koľký krát), že to tak zostane. Vtedy však prehovoril hlas ľudu, milujúci populistov a prezlečených komunistov a na scéne sa objavil náš už niekoľkonásobný premiér and Co. Iste, bolo to aj pochybeniami a kauzami predchádzajúcej politickej garnitúry. Stále sa však nemôžem zbaviť pocitu, že veľkú časť obyvateľstva to zo záhadných príčin ťahá skôr na východ ako na západ. Z toho mi potom vychádza, že milujú diktátorov, nízku životnú úroveň, neradi sa slobodne vyjadrujú, neradi cestujú a sú s tým úplne OK, že ako krajinu nás nikto nepozná, nerešpektuje a ak áno, tak len v negatívnej konotácii, prípadne v spoločnosti krajín podobného charakteru. Netvrdím, že to s nami je už také zlé, ale sme na najlepšej ceste. Dovolím si k tomu ešte jedno prirovnanie. Keby ste mali ako jednotlivec na výber: patriť do elitnej skupiny slušných, vzdelaných, rozhľadených, inteligentných a ekonomicky silných ľudí alebo sa pridať do skupiny, ktorá je jej presným opakom, čo by ste si vybrali? Neverím, že by si niekto vybral tú druhú skupinu. It’s simple like that. Takže milí moji, po 36 rokoch idem znova na námestia, stále naivne veriaca, že máme šancu, šancu ako ľudia aj ako krajina. Ale to len vtedy keď nezostaneme ľahostajní a prídeme dať pokojne a slušne najavo, že sa nám nepáči ako dnešná vláda spravuje našu krajinu. Ak vyjadríme, že sa nám nepáči ich hrubosť, zastrašovanie, pretvárka, paplášizmus a klamstvá v priamom prenose aj niekoľkokrát za deň, že sa nám nepáči ich beztrestnosť pred zákonom, fejkové kresťanstvo a národovectvo, ale aj neprítomnosť vízie pre mladú generáciu, z ktorej tí najlepší odchádzajú húfne študovať a pracovať do zahraničia, Tých dôvodov je najmä v posledných 2 rokoch bohužiaľ veľa. Dovidenia na námestiach🙂 mám vlastný rozum mám vzdelanie sledujem viacero zdrojov sledujem správanie, vyjadrenia a hlavne činy hlavných aktérov a viem si z toho vyvodiť závery mám historickú skúsenosť – jednak z rokov pred 89 a veľa veľa rokov už aj po nich nikto ma nenúti, nemanipuluje, neplatí zastávam slušnosť, neznášam hrubosť, povýšenectvo a najmä pretvárku a klamstvo často rozmýšľam nad tým ako sa títo ľudia môžu vôbec pozrieť do zrkadla, usvedčení miliónkrát z klamstva (oháňajúci sa kresťanstvom a v kostole sediaci v prvom rade), no napriek tomu len pridávajúci do ohňa s jediným cieľom udržať sa pri moci, zabezpečiť sa na celé generácie a úplne ľahostajní k budúcnosti krajiny a ľudí v nej. Mysliac si, že keď umlčia naivných a ľahko manipulovateľných dôchodcov tak je vybavené. S nulovou vizitou pre mladé generáciu, rodiny, nehovoriac o menšinách. Žiadne vízie, len zastrašovanie, štekanie hrubosť a nenávisť. Nerozumiem ako môže niekto sympatizovať s týmto typom ľudí. Asi v tej fáze už rezignujú na všetko, na pravdu, na svedomie, každú kritiku berú ako útok. Som sklamaná
Módne trendy jeseň/zima 2025
Hnedá je nová čierna V posledných sezónach klasická čierna dostala aj na moje potešenie silnú konkurenciu v podobe jemnejšej tmavohnedej – a koniec jej víťazného ťaženia sa nezdá byť na dohľad. Je menej tvrdá ako čierna a minimálne rovnako všestranná. Či už ide o príležitostné oblečenie, každodenné oblečenie alebo doplnky je to nová neutrálna farba sezóny (a pravdepodobne aj mnohých ďalších). Pencil skirt (sukňa v tvare ceruzky) Veľký návrat klasiky. V našich predstavách sa pencil skirt spája väčšinou s officom, tentokrát však sukne s úzkym strihom dominujú aj vo večerných šatách. Bude to znamenať aj návrat priliehavých kostýmov strednej dĺžky, ktoré môžeme kombinovať s oversized pleteným oblečením, bezremienkovými topmi a volánovými blúzkami. Výborne vyzerajú aj s vysokými čižmami Čipka Ďalším výrazným a veľmi dámskym trendom, ktorý ovládol móla, bola čipka, a to ako v nečakaných farebných kombináciách, tak aj v neutrálnejších odtieňoch. V čele tohto trendu stála značka Saint Laurent, ktorej elegantné a sexy siluety boli v tejto sezóne aktualizované v krásnych výrazných odtieňoch. Je to veľmi jednoduchý trend, ktorý sa dá ľahko využiť a o ktorom viete, že nikdy celkom nevyjde z módy. Čipku môžete využiť vo všetkých jej podobách – topy, háčkované čipkové šaty, sukne alebo doplnky. Umelá kožušina Ak bol jeden trend, ktorý dominoval na móle viac ako akýkoľvek iný, bola to umelá kožušina. Nemožno ju prehliadnuť, takmer každý významný módny dom ju zaradil do svojich kolekcií v podobe kabátov po zem, skrátených sakách, štólach, kabelkách, čokoľvek vás napadne; bola všade. Ak chcete nasledovať tento trend, zvoľte radšej klasické hnedé a béžové odtiene, ktoré vydržia niekoľko sezón. Leopardí vzor Ak mal nejaký vzor dominovať v jeseni/zime 2025, bol to leopardí vzor. Je to jeden z tých trendov, ktoré sa vracajú každých pár sezón a nikdy skutočne nevyjdú z módy, ale v tejto sezóne sa presunul z dominancie len na vrchnom oblečení (ako tomu bolo niekoľko rokov) na šaty, doplnky, pletené oblečenie a sukňové kostýmy. Či už sa rozhodnete pre kompletný outfit alebo len doplnok, trocha leopardieho vzoru vám pomôže vyzerat štýlovo. Šnurovacie topánky, mokasíny, balerínky sú jedným z najvýraznejších doplnkov tejto sezóny. Či už v kombinácii s voľnými šatami alebo s elegantným kostýmom. Tieto pohodlné, ale elegantné topánky boli na prehliadkach všade – a možno práve prekonajú balerínky Mary-Jane (moje obľúbené). Pre odvážnejšie v kombinácii s farebnými ponožkami po kolená alebo zaujímavé lakované varianty. Môžu sa nosiť naozaj so všetkým, od bavlnených sukní po džínsy – stávajú sa elegantnou variáciou tenisiek a kľudne si ich dajte aj na večer. Mäkké, voľné tašky Už niekoľko sezón pozorujeme trend smerujúci k mäkkým taškám – a tento trend bude dominovať aj túto zimu. Návratom do nultých rokov dizajnéri predstavili tašky, listové kabelky a crossbody tašky z mäkkých poddajných koží a semišu, ktoré sa často nosia zložené alebo voľne prehodené cez rameno. Z ďalších trendov by som spomenula – tričká, topy svetre s golierom typu polo v duchu preppy chic Nech sa rozhodnete pre klasické polo tričko alebo jemný pletený sveter s týmto golierom budete zaručene v trende. Tip na styling: V kombinácii so širokými nohavicami alebo skrátenými skladanými sukňami a prípadne aj ponožkami nevyzerajú topy s golierom polo vôbec konzervatívne – vlnené kabáty v oversized štýle prichádzajú túto jeseň s rafinovanými strihmi v štýle plášťa, často s integrovanými šálami a kapucňami. – opasky v najrôznejších tvaroch a veľkostiach. Oversized opasky, úzke retiazkové opasky alebo dvojité, ba dokonca trojité opasky, tento doplnok sa v tejto sezóne dostal do centra pozornosti na móle a stal sa najjednoduchším spôsobom, ako osviežiť svoj šatník. – čo sa týka farieb okrem spomínanej hnedej sa v tejto sezóne výrazne presadila červená – je ohnivá, sebavedomá a nemožno ju prehliadnuť. Či už vo forme monochromatického looku alebo len malého oživenia neutrálneho šatníka, červená farba je najjednoduchší spôsob, ako vniesť energiu do našich outfitov – Transparentné kúsky sú v aktuálnych kolekciách návrhárov rovnako všadeprítomné ako kúsky s čipkou a hodvábom. Jednoducho všetko, čo sa hodí k ľahko zvodnému vzhľadu spodnej bielizne, je teraz absolútne v móde. Stačí jeden kľúčový kúsok, s ktorým môžete vytvoriť štýlový look vhodný na každodenné nosenie. Čo tak napríklad čipkovaná podprsenka pod priehľadnou košeľou (na večer)? Alebo saténové šaty cez košeľu, prípadne asymetrická čipkovaná midi sukňa nad džínsami? Nositeľná je aj kombinácia s kožou a kašmírom, ktorá dokáže dať každodennému outfitu romantický nádych. – flitre 24/7 – zaujímavé farebné kombinácie. Neobvyklé farebné kombinácie zaujali návrhárov od Tory Burch po Stellu McCartney, ktorí našli harmóniu v jemných pastelových farbách s výraznými odtieňmi. Ukázalo sa, že záblesk červenej alebo náznak hnedej je perfektným energizujúcim doplnkom k bledým ružovým, pistáciovým zeleným a ľadovým modrým odtieňom. Je to jednoduché vyskúšať s odtieňmi, ktoré už máte vo svojom šatníku – stačí si zapamätať zlaté pravidlo: ak sa vám to nezdá správne, pravdepodobne je to správne. Ako vidíte trendov je veľa, času a peňazí málo🙂. Napadá mi, že som nespomenula napríklad semiš čo sa týka materiálov a káro vo všetkých možných podobách. Nenechajme sa však odradiť, nemusíme bezhlavo nasledovať všetky trendy. Je len na nás, či sa nimi necháme pohltiť, inšpirovať, prípadne ich budeme úplne ignorovať. Ja som za zlatú strednú cestu a rada Vám na mojích sociálnych sieťach ukážem ako som sa tejto pre mňa milej úlohy v súčasnej seóne zhostila ja. Pri písaní tohto článku som sa inšpirovala zahraničnými verziami časopisov Vogue, InStyle, Harpers Bazaar a samozrejme ulicou.
Móda je trend. Štýl je príbeh.
« V 20. rokoch je krásny každý a vystačí si s džínsami a tričkom. V 65 sa krása skôr opiera o eleganciu, individualitu a detaily osobnosti. » Isabella Rosselini Jedno je isté, móda ide s dobou a neustále sa mení. Je to proces, pri ktorom sa vám zrazu páči niečo, čo sa vám včera nepáčilo a zajtra sa vám už páčiť nebude. Nie každý štýl je móda. Štýl nemusí mať nutne niečo spoločné s módou, je skôr odrazom vlastnej osobnosti. Je často veľmi osobným vyjadrením individuálneho postoja k životu, aktuálnej nálady alebo je prejavom túžieb, snov a vízií. Oblečenie je každodennou hrou na roly. Dáva nám možnosť ukázať, kto sme, vyjadriť našu identitu a názor. Každých desať až dvadsať rokov sa určité témy opäť vracajú a interpretujú sa nanovo. A tu prichádza náš čas, čas zrelých žien.🙂 Ja osobne pozriem čo použiteľné zostalo v skrini z minulých sezón, samozrejme niečo málo prikúpim a snažím sa to nakombinovať spôsobom aby to vyzeralo vkusne a súčasne. Často hovorím, že my ženy stredného veku máme výhodu, že sme si už čo to nakúpili a ak máme doma kvalitné, dobre uskladnené kúsky môžeme ich po rokoch pokojne vybrať zo skrine a využiť v nových kombináciách. Ako problém dnešnej doby vnímam rýchlo meniace sa trendy. Kolekcie mnohých módnych reťazcov sa menia v čoraz kratších intervaloch. Tie najznámejšie uvádzajú na trh až 24 kolekcií ročne namiesto 2 ako si to pamätajú naše ročníky. Často potom najmä zrelšie ženy idú radšej na « istotu » a obliekajú sa rovnakým spôsobom ako napr. pred desiatimi alebo viac rokmi. A pritom stačí malý detail – iný strih nohavíc, vyhrnutý rukáv, šikovne umiestnená šatka a výsledok je omnoho viac aktuálny a šik. Inšpirácia je všade okolo nás. Ja ju okrem iného čerpám z prostredia, v ktorom pracujem. Zaujímajú ma nielen nové kolekcie známych i menej známych značiek, ale predovšetkým « ulica », teda ľudia, ktorí tie trendy uchopia a prezentujú ich svojim vlastným spôsobom. Vždy sa so záľubou pozriem na pekne upravené ženy a mužov. Kochám sa pohľadom na štýlové aziatky, precízne make-upy arabských žien, upravené a vskusne oblečené dámy stredného veku, ale aj pohľadom na ich trendovo oblečené dcéry. Ale vidím aj veľa, naozaj veľa tzv. módnych katastrof ako sú napr. príliš krátke sukne, hlboké výstrihy a to niekedy dokonca v jednom outfite. 🙂 Budem veľmi rada ak mi venujete svoju pozornosť a ja Vás na oplátku budem na mojich sociálnych sieťach sprevádzať cestou módy, vkusu a štýlu, samozrejme všetko z môjho čisto subjektívneho pohľadu. S láskou Vaša Renáta
Narodeninové zamyslenie
Hovorí sa, že vek je len číslo. Je to racionálna úvaha a niekedy s ňou súhlasím. Niekedy – a býva to najmä v čase mojich narodenín to na mňa akosi doľahne a začnem viac premýšľať. Nechcem byť patetická, ale v mojej mysli som 🙂 . Patetická a nostalgická. Napadajú mi myšlienky typu: Ak by som mala teraz zomrieť, čo tu po mne zostane? Čo som v živote dokázala? Čo som mala urobiť inak? Žijem život, ktorý som si predstavovala? Koľko času mi ešte zostáva? Štatistiky sú neúprosné a mnoho ľudí v mojom veku, ale aj mladších už nežije. Keď mi niekedy moja sedemdesiatročná babička hovorila, že život prebehne ani sa nenazdáme tam som jej vo svojich 20tich rokoch neverila. Predstavovala som si, že mám pred sebou nekonečné množstvo času a sú to len obyčajné reči starých, dnes by som už povedala starších 🙂 ľudí. Má to aj svoje vedecké zdôvodnenie. V staršom veku sa totiž menej vecí deje „po prvýkrát“. Pri spätnom pohľade sa nám preto zdá prvých 30 rokov dlhších, lebo sa v nich deje toľko vecí, aj emocionálnych. Mnohé veci zažijeme po prvýkrát: prvá láska, prvý sex, prvý vlastný byt, prvá dovolenka bez rodičov, prvá práca, všetko je vzrušujúce. Čím sme starší, tým viac sme už videli zo sveta a tým menej sa deje „po prvýkrát“. Je menej zásadných udalostí. To tiež vysvetľuje, prečo sa zdá, že čas v starobe plynie rýchlejšie. Práve som dovŕšila 59 rokov a vôbec sa necítim stará. Niekedy, zvlášť pri komunikácii s mojou 9-ročnou neterou trochu mimo, ale stará nie. 😀 Mentálne sa cítim tak uprostred života. Mám ešte stále veľa snov a plánov. Jedným z nich bolo aj založenie tohto blogu a sociálnych sietí, kde sa s vami chcem deliť o moje myšlienky, skúsenosti a pohľady na život a na to čo ma baví. Zároveň si uvedomujem, že je možné, že už všetko čo by som chcela možno nestihnem. Mnohí, vrátane mňa odsúvame veci na neskôr a hovoríme si – chcela by som tancovať, ale nie je na to teraz vhodná doba, urobím tak niekedy neskôr – chcela by som sa naučiť jazdiť na koni, ale nie je na to teraz vhodná doba, urobím tak niekedy neskôr – chcela by som sa naučiť cudzí jazyk alebo hrať na klavíri, ale nie je na to teraz vhodná doba, urobím tak niekedy neskôr prípadne – tieto šaty, sveter, či krásnu spodnú bielizeň si dnes predsa nedám, budem si ich šetriť na neskôr – tieto šperky si dám až keď bude nejaká výnimočná príležitosť – na tento výlet, návštevu, koncert pôjdeme niekedy keď sa to bude viac hodiť – v tejto práci ešte vydržím a po novej sa poobzerám neskôr Každý máme milión vecí, ktoré odkladáme na neskôr. Lenže tento luxus, kvázi nekonečného času, zvlášť my skôr narodení už nemáme. Pretancujme noc, dajme si možno svoju prvú cigaru, ochutnajme neznáme jedlo, či tekvicové latté 🙂, spoznajme novú krajinu alebo nových zaujímavých ľudí, doprajme si podľa možností to, čo nám robí dobre a robme zdanlivo bláznivé veci a to práve teraz, nie neskôr. Takto som sa zamyslela tesne pred 60kou. A ak to so mnou nejaký čas vydržíte, o rok Vám prezradím, čo som na neskôr neodložila.
Mrkvový chlebíček
Pri pečení sa často nechám inšpirovať históriu. Istým spôsobom ma fascinuje, že to, na čom si práve teraz pochutnávam bolo pochúťkou aj pre ľudí, ktorí tu žili pred nami. Tento pocit prepojenia je pre mňa dôležitý najmä pri rodinných receptoch. V prípade mrkvového chlebíčka som sa nechala inšpirovať knihou « 99 sladkých teček Marie Baťové » a tak si milovníci histórie môžu spolu so mnou predstaviť, že sedíme pri stole Tomáša Baťu a jeho manželky a pochutnávame si na tomto zdravom koláči. Ingrediencie: 200 g jemnej strúhanej mrkvy 200 g polohrubej múky 100 g práškového cukru 100 ml mlieka 70 g sekaných orechov 50 g sekanej čokolády +1/2 prášku do pečiva 2 vajcia 2 polievkové lyžice oleja 1 vanilkový cukor Postup: Mrkvu umyjeme, osušíme a nastrúhame najemno. Vajcia vyšľaháme s práškovým a vanilkovým cukrom, pridáme olej a mlieko. Následne pridáme mrkvu, múku premiešanú s kypriacim práškom, orechmi a čokoládou. Vytvoríme jemné cesto. Pripravíme si chlebíčkovú formu, vymastíme ju tukom a posypeme hrubou múkou. Cesto nalejeme do pripravenej formy a vložíme do predhriatej rúry. Pečenie: Pečieme na 180 stupňov približne 30 minút Po upečení necháme postupne vychladnúť a po nakrájaní na plátky pocukrujeme . Cukru je v ceste naozaj málo, tak ak máte radi sladšie verzie koláčov či zákuskov kľudne trochu pridajte.
Sú sandále na platforme ešte moderné (Spoiler: absolútne!)
Niektoré trendy prichádzajú a odchádzajú. Sandále na platforme však zostávajú. Našťastie! Lebo len máloktorý topánkový model dokáže byť zároveň taký ležérny, ženský a prekvapivo pohodlný. Zistite, čím sú sandále na platforme výnimočné, komu pristanú, prečo sú tajným tipom pre všetkých, ktorí majú radi pohodlie a štýl . Podrážka sandálov s platformovou podrážkou je pod prednou časťou chodidla vyvýšená alebo hrubšia – zvyčajne v kombinácii s podpätkom alebo blokovým podpätkom. To vyrovnáva výškový rozdiel medzi pätou a špičkou a noha tak nemusí zvierať veľký uhol. Výhoda: získate centimetre bez toho, aby ste obetovali pohodlie. Obzvlášť praktické ak hľadáte pohodlné vysoké topánky, ktoré môžete nosiť celý deň. Sú sandále na platforme stále módne? Áno – a ako! Na otázku „Sú sandále na platforme stále in?“ môžeme odpovedať jednoznačne áno. Či už v módnych časopisoch, na prehliadkových mólach alebo na nohách žien, ktoré si uvedomujú svoj štýl: Dámske sandále na platforme spájajú vintage štýl s najnovším módnym duchom. A čo je najlepšie: dajú sa všestranne kombinovať. Kto vyzerá dobre v sandáloch na platforme? Úprimne, takmer každý! Opticky predlžujú nohu, ale nikdy nevyzerajú prehnane. Najmä ženy, ktoré majú tendenciu cítiť sa nepohodlne v klasických vysokých podpätkoch, milujú stabilný krok a pohodlnú výšku. A ak ste o niečo nižšia (ako napr. ja🙂) poteší vás pár centimetrov navyše a to bez boľavých nôh. Mojím typom súpohodlné a štýlové sandále na platforme od firmy SOFTCLOX. Ich obuv kombinuje mäkkú kožu, štýlový dizajn a jedinečnú, flexibilnú podrážku z prírodného dreva. Výsledkom sú ľahké, tiché a pružné sandále na platforme, ktoré takmer nebudete cítiť. Ja som vytiahla zo skrine minimálne 10 ročné dreváky od S. Oliver. Aj toto považujem za jednu z výhod starnutia – sme v podstate pripravení na každý nový, teda vlastne staronový trend 🙂
Book club – 1. časť
Prvé čitateľské zážitky Hrdinkou môjho detstva a dospievania bola jednoznačne Anna zo Zeleného domu a následne aj štyri sestry z románu Malé ženy. Tieto príbehy vo mne rezonujú dodnes. Myslím si, že je to kvôli hodnotám, ktoré aspoň pre mňa reprezentujú – ľudskosť, dobro, priateľstvo, láska a rodinná súdržnosť, po ktorých všetci túžime, ale nie každému sú dopriate. Určite je to aj tým, že oba romány sa dočkali filmového, televízneho aj divadelného spracovania. Všetky som samozrejme (nikoľkokrát) videla, vrátane predstavenia v SND, ktoré je mimochodom úžasné. Na základe druhého menovaného som sa « rozhodla », že aj ja chcem mať 4 dcéry a na týždeň som prestala babičke po vzore jednej zo sestier odvrávať. Naozaj. Babička si to všimla a keď som sa po týždni vrátila k svojej podstate, skonštatovala niečo v tom zmysle, že predchádzajúci týždeň to so mnou bolo oveľa lepšie, ale že už som zase drzá. Škoda, že nemám nahraté tie naše konverzácie🙂 Samozrejme, hitom bola Angelika čítaná v škole pod lavicou, či rýchlo predtým ako mama prišla z práce, Večná ambra, Désirée, Rebeka, ale aj povinné čítanie ako Babička, Psohlavci, Osud človeka, Čenkovej deti, Tri gaštanové kone, Hotel, Letisko, Kolesá od Haileyho, detektívkne príbehy a mnohé iné. Niekde každý časom objavil aj dobre schovanú jedinú dostupnú knihu o sexe – Muž a žena intímne. Čítali sme všetko čo bolo práve poruke v domácej i miestnej knižnici. A neľutujem. Chvíle keď opúšťam realitu a ponorím sa do príbehu som milovala rovnako vtedy ako teraz. Rôzne typy nedostatku v socializme neobišliel ani trh s knihami. Čítaniachtiví občani museli vynaložiť značné úsilie aby sa im niečo ušlo. Mnoho titulov bolo zakázaných, ale vyšlo aj viacero kvalitných kníh svetovej beletrie, ku viacerým sa plánujem ešte aspoň raz vrátiť. K mojím najobľúbenejším (v náhodnom poradí) z tohto obdobia patrili a patria: Charlotte Brontë – Jana Eyrová Emily Brontë – Búrlivé výšiny Lev Nikolajevič Tolstoj – Anna Karenina, Vojna a mier Stendhal – Červený a čierny Honoré de Balzac – Stratené ilúzie, Sesternica Beta, Lesk a bieda kurtizán, Otec Goriot Margaret Mitchell: Juh proti Severu Fjodor Michajlovič Dostojevskij – Zločin a trest Nikolaj Vasiljevič Gogoľ – Revízor Alexandra Ripley – Odviate vetrom John Steinbeck – Na východ od raja Theodore Dreiser – Americká tragédia John Galasworthy – Forsytovská sága Alberto Moravia – Rimanka, Horalka, Nuda, Cesta do Ríma, Konformista Gustave Flaubert – Pani Bovaryová William Styron – Sofiina voľba Jane Austen – Pýcha a predsudok, Emma, Mansfieldske panstvo Tu ukončím prvú časť môjho výberu. Ak ste zvedaví na jeho pokračovanie, tak ako my slováci hovoríme, stay tuned 🙂 a čoskoro sa stretneme pri jeho ďalšej časti.
Jung Chang – Divoké labute
Tak táto kniha, poviem vám, to je emocionálny náklad. Strhujúci dej, ktorý vás zdrapne od 1. strany a nepustí, až kým neprečítate posledné slovo. Autorkou a zároveň rozprávačkou je Jung Chang(ová), ktorá na príbehu svojej babičky a mamy, ako aj na základe vlastného detstva a mladosti prežitej v komunistickej Číne, opísala príbeh svojej rodiny, zásadne ovplyvnený historickými udalosťami od cisárstva až po udalosti na Námestí nebeského pokoja (roky 1924 – 1978). Jung Chang dva roky po smrti Mao Ce-tunga, keď sa Čína pomaly začala otvárať svetu, ako prvá zo svojej provincie odišla na štúdium angličtiny do Londýna a žiť do Číny sa už nevrátila. O Číne som mala len hmlisté predstavy a nikdy som sa o ňu nejako špeciálne nezaujímala. To sa touto knihou definitívne zmenilo. Aj keď som vyrastala v socializme a aké-také skúsenosti so socialistickou realitou som nazbierala, to, čo sa v tejto krajine odohralo, prekonalo všetky moje aj tie najodvážnejšie predstavy. Čínou v priebehu rokov otriasali vojny, invázie, revolúcie a nakoniec totalitná diktatúra. To sú fakty, ktoré vo vás ale naplno zarezonujú až s konkrétnym príbehom, keď na jednotlivých ľudských osudoch do hĺbky precítite tragédiu a hlavne nezmyselnosť utrpenia, ktorými si protagonisti, ale vlastne celý národ, museli prejsť. Divoké labute vyšli v r. 1991 a boli preložené do viac ako štyridsiatich jazykov, no v Číne sú stále na čiernej listine. Dôvodom je obava, že v knihe opísaná realita nie je v súlade s oficiálnou, komunistickou stranou prezentovanou verziou histórie, čo by logicky mohlo viesť k ohrozeniu jej moci. Hoci sa jedná o osobný príbeh, odrážajú sa v ňom dejiny Číny dvadsiateho storočia a strana nepôsobí práve najlepšie. Súčasné vedenie Číny udržiava Maov mýtus, prezentuje sa ako jeho dedič a odvodzuje si od neho vlastnú legitimitu, uvádza autorka. V roku 2005, po 12-ročnom intenzívnom zbieraní informácií, spolu s manželom Jonom vydali knihu o Mao Ce-tungovi a pri tejto príležitosti Jung Chang v rozhovore pre Spiegel okrem iného uviedla: «Udivuje ma, ako málo svet vie o Maovi v porovnaní s Hitlerom alebo Stalinom. Pre mnohých je stále ikonou revolúcie, veľkým filozofom, básnikom; hrdinom s malými nedokonalosťami, ktorý spravil možno pár chýb. Je to neuveriteľné. Jeho portrét visí dodnes v úradných miestnostiach, jeho pomníky sa udržiavajú.» Čo dodať, strhujúce čítanie, pri ktorom si uvedomíte, aké sme mali šťastie, že žijeme práve tu a teraz. Zároveň si ale uvedomíte, že ľudstvo nemá nič vyhraté, že koncentrácia moci v rukách jednotlivca, dovolím si tvrdiť, «šialenca», jej zneužívanie a manipulácia sú pripomienkou, že treba byť stále ostražitý. Pár citátov z knihy na zamyslenie: «Ľudia sa naučili odporovať rozumu a žiť v pretvárke.» «Celý národ si zvykol hovoriť jedno a myslieť pritom iné. Slová sa oddelili od reality, zodpovednosti a skutočných myšlienok. Klamstvá sa vyslovovali s ľahkosťou, pretože slová stratili svoj význam a všetci ich prestali brať vážne.» «Chápala som ľudskú hlúposť, no nezniesla som jej glorifikáciu a ešte menej poznanie, že si osobovala právo na moc.» Niečo vám to hovorí? Podobnosť je čisto náhodná, či?
