Amerikáni
Tomáš Hudák: Amerikáni Keď si meno Tomáš Hudák spojíte so stand-upom, čakáte smiech. V knihe Amerikáni vás však namiesto vtipov čaká skôr surový pohľad na život našich predkov, ktorý ma prinútil zamyslieť sa nad tým, čo všetko na ceste za lepším životom museli zvládnuť. Neviem s istotou povedať, či by som si túto knihu v záplave iných na trhu všimla, no keďže ju napísal tento známy scenárista a bývalý novinár, získala si moju pozornosť. Knižku som si kúpila a rozhodne som neoľutovala. Už podľa názvu a obálky sa dá dedukovať téma, ktorou bola masová emigrácia do USA na prelome 19. a 20. storočia. Práve v tejto prvej vlne sa rozhodol vyskúšať šťastie za oceánom aj hrdina tohto príbehu Ondrej, alias Andy. Dôvodom nebola roztopaš, ale chudoba, nedostatok pôdy a národnostný útlak vtedajšieho Uhorska. Pre lepšiu predstavu, do zámoria vtedy odišli stovky tisíc ľudí, pričom vrchol nastal v roku 1907. Tomáš Hudák sa voľne inšpiroval príbehom svojho prastarého otca Jána, ktorý odišiel do Pittsburghu v roku 1913. Hoci je samotný dej fikciou, historické reálie sú skutočné. Autorovi sa do postáv románu podarilo vložiť zážitky a osudy tisícov Slovákov, ktorí mali rovnaký cieľ – vymaniť sa z biedy a zabezpečiť si tak pre seba a svojich potomkov lepší, dôstojnejší život. A bola to naozaj strastiplná cesta. Ako negramotní robotníci boli Slováci v oceliarňach prideľovaní na tie najnebezpečnejšie práce, boli ponižovaní a vydieraní írskymi predákmi, od ktorých dostali prezývku „hunkey“. Bol to hanlivý výraz pre prisťahovalcov z vtedajšieho Uhorska (spojenie slov Hungarian a monkey – opica), čím ich domáci odsúvali na okraj spoločnosti. Život robotníkov v Pittsburghu bol postavený na extrémnej drine – bežné boli dvanásťhodinové smeny sedem dní v týždni, ktoré raz za dva týždne striedala neľudská 24-hodinová šichta. Práve v tomto prostredí sa zrodila aj legenda o Joeovi Magaracovi – mýtickom oceľovom obrovi, ktorý podľa povestí holými rukami ohýbal koľajnice. Hoci je Joe fiktívna postava, pre robotníkov symbolizoval ich vlastnú silu a vytrvalosť. Jeho socha dodnes stojí pred oceliarňou v Braddocku ako pripomienka toho, že aj slovenská pracovitosť a obetavosť výrazne prispeli k vybudovaniu priemyselnej Ameriky. Zaujímavou rovinou knihy je však aj prerod týchto ľudí. Práve v Amerike robili to, čo im doma zakazovali – zakladali slovenské spolky, knižnice a školy. Kniha ukazuje, ako sa z utláčaných poddaných stávali sebavedomí ľudia, ktorí sa nebáli postaviť na odpor pri štrajkoch a dokonca finančne a politicky podporovali myšlienku vzniku samostatného štátu. Výraznou zmenou prešli aj ženy, ktoré v Amerike napríklad viedli ubytovne, spravovali rodinné úspory, udržiavali písomný kontakt s rodinou doma a dbali na zachovávanie tradícií. Je zaujímavé, ale zároveň aj znepokojujúce sledovať, ako sa história opakuje. Aj dnes odchádza za hranice veľa schopných Slovákov, pretože majú pocit, že doma nevedia naplno využiť svoj potenciál. Hudákov román nám tak nepripomína len osudy našich pradedov, ale otvára aj otázku, prečo je táto téma aj po viac ako sto rokoch aktuálna. Pri čítaní som si neraz položila otázku: Mala by som ja tú odvahu nechať všetko za sebou a nastúpiť na loď do neznáma? A čo vy? Máte aj vy vo svojej rodine nejakého „Amerikána“ – či už toho historického, alebo dnešného, ktorý si musel zbaliť kufor a hľadať šťastie vo svete? Väčšina z nás pravdepodobne odpovie áno.
Moja cesta k nemčine
Moja cesta k vyučovaniu nemčiny nebola priama a netrvala krátko, ale je dôkazom toho, že keď niečo chcete a robíte pre to aj patričné kroky, je veľká šanca, že sa to nakoniec podarí. Ak vás to zaujíma, nech sa páči, pustite sa do čítania. Na športy ma mama nedávala, ale neviem prečo, ešte keď sme bývali v Prešove, ma ako 10-ročnú zapísala do jazykovej školy. Viem si vybaviť tú triedu a ešte matnú predstavu, že v nej spolu so mnou sedeli, aspoň v mojej detskej hlávke, tak minimálne o 10 rokov starší spolužiaci. Neúspech projektu nenechal na seba dlho čakať. Keď sa v schránke objavil list s oznámením, že na vyučovanie veľmi nechodím. Otázky, vyšetrovanie (vtedy sa do toho zapojil aj inak v mojom živote nie veľmi prítomný otec) a nakoniec moje priznanie, že namiesto do jazykovej školy chodím s kamarátkou na hodiny klavíra, teda, že ona chodí a ja ju čakám za dverami. Vtipné je, že ja som potom k tej kamarátke chodila domov a ona sa ma na moje želanie snažila učiť hrať na klavír. Pochopiteľne, nemalo to dlhé trvanie. Ešte raz som prejavila snahu naučiť sa hrať na nejaký hudobný nástroj, konkrétne na gitare, ale z nejakých dôvodov tiež neúspešne (A to môj otec sa tým živil). Musím priznať, že je to doteraz, spolu s túžbou naučiť sa jazdiť na koni, moje veľké nesplnené želanie. Ja sa však nevzdávam. Pred pár rokmi som sa snažila zapísať do našej miestnej hudobnej školy na klavír, znova neúspešne, mali plno 🙂. Rovnako aj do jazdeckého klubu, zatiaľ mi nikto neodpovedal 🙂🙂. Pre úplnosť, posledná trauma môjho detstva tohto typu bola, že ma ako 6-ročnú neprijali na gymnastiku, lebo som nebola dostatočne ohybná. Trochu to trvalo, ale istým spôsobom som sa ku gymnastike v podobe jogy v posledných rokoch vrátila. Klavír a jazda na koni budú nasledovať, to si píšte (a ešte fotografovanie, zdokonaľovanie francúzštiny, ruštiny, angličtiny, možno taliančina a španielčina, tanec, balet, výklad kariet, nordic walking, kreslenie, uvidím čo sa ešte vyskytne…). Neviem ako vy, ale ja snívam a plánujem nonstop. Ale to som trochu, ako są mi často stáva keď sa rozpíšem, od témy odbehla. Druhý, tentoraz už seriózny pokus, naučiť ma po nemecky začal ešte pred nástupom na strednú školu u pani učiteľky na dôchodku. A tentoraz to klaplo. Keďže sa teraz aj učeniu nemčiny venujem, často žiakom, študentom hovorím: « Predstavte si, že máte len knihu, tlačený slovník a učiteľa – to sú všetky zdroje, s ktorými môžte pracovať. Žiadny kontakt s reálnym prostredím, s reálnou rečou » V mojom prípade to boli ešte články z časopisu Bravo, ktorých pár výtlačkov sa u nás spolu s Burdou od susedky nejakým zázrakom objavilo. A to bola iná motivácia. Keďže vo voľnom čase nebolo okrem čítania veľmi čo robiť, tak som si poctivo vetu po vete prekladala a pomaly sa tak oboznamovala so skazeným západom😀. Po presťahovaní sa do TN som už mala možnosť počúvať Ö3 a sledovať (najmä hitparádu a reklamy) na zrnitej ORF. O cestovaní, aj keď len do Nemeckej demokratickej republiky, som mohla na začiatku len snívať. Až neskôr, ako študentka som tam každé leto chodila brigádovať a « žiť ». O tom niekedy samostatný post. Dostať sa na filozofickú fakultu bolo s mojou strednou ekonomickou školou prakticky nemožné, pretože súdruhovia komunisti boli presvedčení, že keď sa už raz v 14 rokoch rozhodneš, že budeš ekonómka, tak inej cesty niet. Vlastne to ani nebolo moje rozhodnutie, ale bola som našou rodinnou radou pozostávajúcou z mamy a babičky « rozhodnutá » Čo som ja vtedy vedela o svete a nebodaj o tom, ako funguje socialistické školstvo? A určite som nevedela, čo by ma v živote bavilo a čím by som chcela byť, tak ako dnešní, možno až na výnimky, 14-roční. Ja si na ten proces keď sa vyberala stredná škola pravdu povediac ani veľmi nespomínam, jednoducho sa išlo ďalej a to bolo podstatné. Nakoniec som teda vyštudovala ekonómiu, pričom nemčina bola v rôznych podobách naďalej v mojom pracovnom i osobnom živote prítomná. Od roku 2012 až tak, že som sa v nemecky hovoriacej krajine zamestnala. Paralelne som si robila kurzy a certifikáty a voilà – po 50-ke som sa ako lektorka nemčiny začala čiastočne aj živiť. Dnes máme stovky možností kde a akým spôsobom sa môžeme učiť cudziu reč, no napriek tomu stále existujú jazykové školy a v nich tí, ktorí na tejto ceste sprevádzajú – lektori, učitelia. Ktovie ako to bude v budúcnosti, to si netrúfam odhadnúť, ale myslím, že kontakt vyučujúci a učiaci sa je jedinečný a dúfam, že prežije. Áno, sú ľudia, samouci, ktorí to zvládnu sami. Ale je to skôr výnimka. Ja mám to potešenie byť súčasťou tohto procesu a veľmi ma to baví a napĺňa. Neskromne poviem, že aj odozva na druhej strane je veľmi pozitívna, za čo som veľmi vďačná a zároveň aj motivovaná ďalej na sebe pracovať a zdokonaľovať sa.
Sedliačky
Meno autorky – Joanna Kuciel-Frydryszak – mi nič nehovorilo, ale šýl písania a predovšetkým téma ma zaujali okamžite. Nie nadarmo sa táto kniha v Poľsku stala jednou z najpopulárnejších za 25 rokov a získala aj viacero ocenení. Už podtitul – Rozprávanie o našich starých mamách – pôsobí lákavo, veď kto by sa nechcel dozvedieť ako žili jeho starí alebo prastarí rodičia, zvlášť keď sa tých vlastných nestačil na všetko povypytovať. A že to bola chyba. Len vtedy mi to nenapadlo. Ako rada by som si s nimi dnes sadla za stôl a viedla dlhé rozhovory o tom, čo bolo. Žiaľ, už je neskoro. Ak máte podobné pocity, poprípade by vás zaujímalo porovnanie nášho súčasného života s tým aký viedli naše predchodkyne pred zhruba sto rokmi, poďte do toho. Garantujem vám, že sa od tejto knihy neodtrhnete. Veľavravné sú už názvy kapitol – Zbytočné, Paňou nebudeš, Na panské – čeľadníčky a nádenníčky, Ženská nevinnosť a ďalšie. Napriek tomu, že autorka mapuje životy vidieckych poľských žien vo východnej časti krajiny v medzivojnovom období, predpokladám tam istú mieru podobnosti so stredoeurópskymi ženami. Musím priznať, že ma hlboko zasiahla tá ťažoba, nezvratnosť osudu a hĺbka ich utrpenia. Iste, všetci máme nejaké predstavy, niečo máme napozerané z filmov, načítané z kníh, napočúvané z rodiny alebo iných zdrojov. Z toho všetkého sme si vytvorili akýsi obraz, často zidealizovaný a to aj na základe ľudových tradícií, ktoré väčšinou zobrazujú ťažký, ale predsa len krásny život jednoduchých ľudí. Tak aký by bol Váš osud (teda aj môj🙂) keby ste ako žena žili pred sto rokmi na vidieku? Bývali by sme pravdepodobne v jednej izbe, v ktorej by okrem nás žilo ešte 6 až 12 osôb, ako ženy by sme vlastnili tri košele, jedny nohavičky, jeden pár pančúch, dve sviatočné blúzky, jednu sukňu, jeden kabát, jeden pár topánok, vlniak na chrbát a 3 šatky na hlavu (záznamy anketára). Ako deti by sme pásli husi alebo kravu, pri veľkom šťastí by sme vychodili najviac dve, tri triedy a naučili sa tak aspoň čítať a písať. (Počet analfabetov tvoril v tom čase v Poľsku 34 %) To všetko za predpokladu, že sme prežili. V tridsiatych rokoch totiž 1/4 všetkých úmrtí tvorili novorodenci. Hneď ako by sme dospeli, snažili by sa nás čo najskôr vydať (inak by sme zaťažovali hospodárstvo) a potom by sme rodili každý druhý rok. Celý život podriadené mužovi bez vlastných práv, odsúdené na ťažkú fyzickú prácu na poli aj v domácnosti. Povedané moderným jazykom 24/7. Bez možnosti úniku. « Namiesto usmiatej a šťastnej mamky vídavať ubiedenú, predčasne zostarnutú ženu, ešte dojčiacu a už znova tehotnú, vidieť deti bez opatrovníka, zanedbané, vychudnuté. » Píše Tadeusz Boyo-Želeňsky, spisovateľ a lekár. Našťastie, vývoj sa nedá zastaviť a tak sa autorka v záverečných kapitolách venuje aj hlbokej túžbe žien po zmene a ich snahe vymaniť sa z predurčeného osudu. Neopisuje teda len drinu, ale aj postupné prebúdzanie vedomia vidieckych žien, ktoré hľadali cestu k lepšiemu životu a to formou vzdelania, odchodu do mesta alebo emigrácie. Kuciel-Frydryszak stavia na faktoch: čerpá z archívov, listov, dobových denníkov a rozhovorov s potomkami. Tieto fakty však podáva pútavou, prudko čitateľnou formou. Kniha Sedliačky patrí k tomu najlepšiemu, čo som v oblasti literárnej reportáže čítala.
Moje Vianoce
Vianoce v mojom ponímaní vrátane prípravy na ne, sú pre mňa udalosťou roka. Milujem a užívam si všetko, čo je s nimi spojené, ale výhradne až od prvého adventného dňa, nie skôr. Aby sme si mohli dopriať pár dní stíšenia, pokoja, rozprávkovej atmosféry je treba (v mojom ponímaní) vynaložiť predtým veľa energie a úsilia, pričom výsledok nie je nikdy zaručený 🙂. Ako dieťa, ktoré vyrastalo v socializme mám v sebe už navždy zakorenené najmä nekonečné, ale radostné predvianočné prípravy. Tradíciou bolo u nás nezabudnúť vyčistiť ani tú najmenšiu škáru a utrieť prach aj tam, kde by ho ani nenapadlo sadať, vyleštiť všetko do bezvedomia a napiecť veľa, veľa koláčov. Keďže vtedy sa tieto sviatky v duchovnej rovine v našej mini rodine veľmi neprežívali (s výnimkou mojich starých mám, ktorých sa na to už bohužiaľ nemôžem opýtať), tešili sme sa hlavne na prázdniny, dobré jedlo, exotické ovocie, aký-taký darček a televízny program. Sneh bol samozrejme väčšinou prítomný. Pamätám si už na ten deň, keď mal byť v predaji ešte dnes vychádzajúci časopis Televízia a mama ma preň vyslala do asi kilometer vzdialeného poštového novinového stánku. Vôbec mi to nepripadalo ďaleko, bola by som zašla aj ďalej, pretože ten pocit, keď som držala v ruke vytúžený výtlačok sa nedá opísať. Ponáhľala som sa domov a keď som si splnila všetky povinnosti (!), mohla som vziať do ruky červenú fixku a krúžkovať. Na rozdiel od celého roka, bolo konečne čo pozerať. Aspoň nám to vtedy tak pripadalo. A asi to aj tak bolo, že strana a vláda sa snažila deťom a pracujúcim dopriať koncom roka trošku viac potešenia a zábavy, to najlepšie z domácej tvorby a sem tam aj ideologicky neškodný zahraničný film 🙂. Naopak nočnou morou bol každoročne 1. január. Novoročný prejav prezidenta a večer opera Predaná nevesta. Ak bol 2.1. pracovný deň, tak sa išlo nekompromisne do školy. A Vianoce dnes? Keď sú detí veľké, vnúčatá nikde, manželovi rodičia starí, a všetkého je nadbytok? Pokúšam sa uzavrieť do svojej bubliny, púšťam si vianočné koledy a pesničky, pečiem, upratujem. Som ešte viac zamyslená a nostalgická. Keď vyťahujem formičky a nazerám do rodinných receptov spomínam na mamu a babičky, cítim ich prítomnosť a snažím sa to robiť tak ako ony. Neviem, či tak dobre, ale snažím sa. Práve vtedy najviac pociťujem tú generačnú prepojenosť a kontinuitu života. Čím som staršia, a je to asi prirodzené, prežívam tento čas viac duchovne a sem tam sa zamyslím aj nad tým, koľkokrát mi tento vianočný zázrak bude ešte dopriaty. Tradíciou býva, že k nám pricestujú manželovi rodičia a spolu s nimi a ak to vyjde, tak aj s našimi deťmi strávime týchto pár výnimočných dní. A že to nie je vždy idyla mi asi dá za pravdu nejedná rodina. Tak ako si udržať tú « pravú » vianočnú náladu z obrázkov a reklám? Keď zdola počuť televízor a programy, ktoré by som si ja určite nevybrala, ale moji svokrovci ich milujú a susedka si na 1. sviatok vianočný na dvore púšťa rockové hity? Naučila som sa byť po tých rokoch (aspoň dúfam) empatická a dopriať im tento spôsob trávenia sviatkov. Ja vyjdem na poschodie, zatvorím dvere, do slúchadiel si pustím vianočného Káju, Luciu Bílu, poprípade Darinku Laščiakovú (jej ikonické CD Vianoce s Darinou Laščiakovou) a s touto « svätou » trojicou, z ktorej dvaja sú neoddeliteľnou súčasťou mojich detských Vianoc sa ponorím do čítania. Keď máme takto každý chvíľku času pre seba a strávime ho tak, ako nám je milé, môžeme ten zvyšný venovať sebe navzájom bez pocitov nevôle alebo krivdy. Myslím, že tento rok sa nám to podarilo celkom dobre. Moje naj adventného, vianočného a novoročného obdobia: – pečenie, to vždy – vianočné trhy vo Viedni, Rusovciach, tie Bratislavské som nestihla – svätá omša a kázeň v podaní Anny Polckovej vo Veľkom evanjelickom kostole – kniha Sedliačky od autorky Joanny Kuciel-Frydryszakovej – podcast rádia Slovensko: Advent do ucha – seriál The Gilded Age (Pozlátený vek) na HBO, dobový seriál od Juliana Fellowesa, ktorý napísal aj kultový seriál Downton Abbey, na ktorý sa chystám – povianočná lyžovačka – Silvestrovský Salzburg (o tom viac v samostatnom príspevku) No a hlavne, že sme sa zišli ako rodina spolu, v relatívnom dobrom zdraví, nebolo nás menej, no ani viac (čo je mojím ani nie tak tajným prianím🙂) a v mieri. To posledné by mi ešte pred pár rokmi pripadalo také samozrejmé, že by som to tu ani nezmienila. Časy sa však menia. A tak v zdraví, v hojnom počte a v mieri o rok, milá rodinka.
Krv ti s uhlím pomiešam
Oleksandr Myched Krv ti s uhlím pomiešam – s podtitulom Porozumieť ukrajinskému Východu Áno, porozumieť, to je podľa môjho názoru, kľúč k poznaniu a pravde. S týmto zámerom som znovu siahla po knihe z edície Absynt, ktorej knihy mi na tejto ceste poznania veľmi pomáhajú. Navyše sa ku mne dostávajú často protichodné informácie od ľudí s koreňmi a rodinou stále žijúcou na okupovaných ukrajinských územiach, ale na druhej strane pomerne často prichádzam do styku aj s Ukrajinkami, ktoré boli nútené odísť pred vojnou a za krajinu často len prechodného pobytu si vybrali Slovensko. Hovorí sa, že pravda je niekde uprostred. Platí to v tomto prípade? Vždy sa snažím vypočuť si obidve strany, čerpať z viacerých zdrojov a na základe toho si vyvodiť vlastné závery. Táto kniha Vám priamo nepovie, že Ukrajinci sú dobrí a Rusi zlí, ale vedie Vás k pochopeniu príčin konfliktu, k pochopeniu ako funguje, resp. fungovalo ukrajinsko-ruské spolužitie za Sovietskeho zväzu, čo sa po jeho rozpade zmenilo a aké sú špecifiká ukrajinského Východu. Autorove zápisky, výpovede obyčajných ľudí, ale aj významných ukrajinských umelcov v mnohom dávajú odpoveď na otázky, ktoré by ste sa možno radi spýtali. Vybrala som pár myšlienok, ktoré vo mne zarezonovali: « Ak si zoberieme samotný región, vždy sa tam kládol dôraz na technickú inteligenciu a humanitné vedy stáli na okraji. Pravdaže, podobne je to v celej Ukrajine, ale tu to bolo obzvlášť viditeľné. Noví technickí pracovníci, závody, továrne, uhoľné bane. Humanitné vedy a filozofia sa objavujú len na fakulte, ktorú sme založili až my. Bez reflexie nemožno analyzovať. Púšť v humanitnej oblasti plodí nevedomosť. Ovplyvňuje historickú pamäť a neschopnosť reflektovať, myslieť či vyvodzovať závery vytvára závislosť od médií. Ak človek nemá vlastný názor, hľadá zdroj, ktorý mu ho vytvára. Umenie myslieť si treba vypestovať. » (Z rozhovoru s Ihorom Kozlowskym, významným ukrajinským intelektuálom) « Geografia výrazne ovplyvňuje mentalitu. Všetko vychádza najavo pri porovnávaní, ľudia spoznávajú svet tak, že ho porovnávajú s tým, čo vidia. Ak nemajú možnosť cestovať po svete, vidieť a porovnávať, vtedy majú veľmi malý výber kompasov, prirovnaní a nástrojov, prostredníctvom ktorých by mohli spoznávať svet. Ťažko hovoriť o svetonázore s človekom, ktorý svet nevidel. Keď sa človek pozerá na svet cez štrbinu, jeho uhol pohľadu sa mení na maličkú škvrnku, ktorú možno poľahky manipulovať. » (Z rozhovoru s Romanom Mininom , ukrajinským umelcom venujúcim sa street-artu, grafike a fotografii) « Nostalgia je normálna. Odveká formulka » vtedy sme boli mladší » stále funguje. Mám dojem, že normálna nostalgia nenadobudla strašné a nenormálne podoby náhodou. Bola navodená, vedome posilňovaná a bola a doposiaľ je súčasťou ruskej vojny proti Ukrajine a všetkým ostatným bývalým sovietskym kolóniám. Už od konca deväťdesiatych rokov začala ruská televízia, ktorá ovládala aj ukrajinský mediálny priestor, kŕmiť ľudí nostalgiou za niečím, čo v skutočnosti nikdy neexistovalo. Piesne, kazety, klipy, slovník, v ktorom popredné miesto zaujala ruská zmrzlina za 22 kopejok – nebolo to ako rýchle očkovanie, ale ako kobercový nálet. Niekde boli škody menšie, inde, najmä tam kde sa silný socialistický regionálny alebo profesijný mýtus zbiehal s nostalgickým diskurzom – boli škody väčšie. Legenda socialistického « Donbasu » takmer dokonale zapadla do naratívu nostalgického utrpenia. Svet, ktorý nikdy neexistoval, sa stával jediným možným a skutočným. A odrazu chceli mnohí vrátiť ten neexistujúci včerajšok. » (Z rozhovoru Olenou Sťažkonou, ukrajinskou spisovateľkou, doktorkou historických vied a profesorkou histórie) « Pocit osamelosti a nepotrebnosti viedol k akémusi existenciálnemu smútku, ktorý sa stal emočným základom mýtu o jedinečnosti a základom až mytologickej povahy nášho regiónu. V podstate je prejavom úplne detských komplexov a urazenosti. Za sedemdesiat rokov existencie ZSSR sa podarilo vykoreniť prepojenie regiónu k národnej identite (ukrajinskej) ochromiť sebauvedomenie ľudí s cieľom vytvoriť fenomén sovietskeho človeka. » « Je veľmi dôležité si uvedomiť, že príčinou tejto vojny neboli regionálne špecifiká a ani si ju neprivolali Ukrajinci. » (Z rozhovoru s Volodymyrom Rafajenkom, ukrajinským spisovateľom) Tento fakt je na moje milé prekvapenie stále uvedený aj na oficiálnej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR. A či som na konci knihy našla odpovede na moje otázky? Požičiam si výrok arcibiskupa Bezáka – « V tomto nedokonalom svete neočákavajte dokonalé odpovede ». A môj dodatok je, že jednoduché a jednoznačné odpovede ponúkajú iba tí, ktorí chcú ľuďmi manipulovať a je na nás, aby sme sa sami pustili do pátrania, overovali a preverovali fakty, vzdelávali sa, poznali históriu, porovnávali a hľadali analógie. Tak teda do práce, priatelia.🙂
Portrét mladomanželky
Na prelome rokov 2023/24 som dočítala knihu Portrét mladomanželky od Maggie O’Farrelovej (Argo). Napínavá, dobre napísaná kniha. To netvrdím len ja, ale aj kritici. Jedná sa o historický román z obdobia renesancie keď v Toskánsku vládli Mediciovci, konkrétne Cosimo I. Medicejský, ktorý dal svoju 13. ročnú dcéru Lucreziu za manželku Alfonzovi II. d’Este, vojvodovy z Ferary. Už to samo osebe je z dnešného pohľadu ťažko predstaviteľné. Ďalšou zaujímavou historicky doloženou skutočnosťou je, že iba jediná sestra z Lucreziinej rodiny sa dožila života vydatej panej. Ostatné už ako veľmi mladé za záhadných okolností z rôznych dôvodov zomreli. A práve to bolo zrejme inšpiráciou autorky k napísaniu tohto diela. Ako to bolo v skutočnosti s Lucreziou? Bol príčinou jej smrti škvrnitý týfus ako sa oficiálne uvádzalo alebo jej manžel nejakým spôsobom pomohol, keďže sa mu v priebehu toho necelého roka manželstva nepodarilo splodiť s ňou dieťa a on nutne potreboval následníka? Len pre zaujímavosť. Aj keď bol ženatý ešte dvakrát a popritom sa v tomto smere určite nedržal veľmi na uzde, nezanechal po sebe žiadneho potomka… Maggie O’Farrellová svojim opisom majstrovsky vykreslila osobnosť Lucrezie a tým vlastne mnohých žien z týchto kruhov, ktoré boli z dnešného pohľadu často celý život držané ako vo väzení, t.j. medzi 4 múrmi svojich komnát, odkázané na milosť a nemilosť svojich otcov a neskôr manželov, stali sa manželkami ešte v detskom veku a bohužiaľ až na výnimky nemali štastný a dlhý život. Príjemné, oddychové čitanie Do čítania🙂 P.S. Ďalšie knihy od tejto autorky: Hamnet
Kam kráčaš, krajina?
17. november Dni okolo 17. novembra patria k najeuforickejším v mojom živote. Mala som 23 rokov, študovala som v 4. ročníku na vysokej škole, bola som v polovici môjho prvého tehotenstva a týždeň po svadbe, bol mesiac do Vianoc. A k tomu všetkému ešte « nežná ». Bolo to ako vyhrať jackpot. Láska a pravda zvíťazili. Všetci (predpokladám, že okrem stúpencov režimu, vrátane nášho súčasného premiéra🙂) sme boli plní radosti a nádeje, aká krásna a šťastná budúcnosť nás čaká. Budeme môcť cestovať, budeme mať plné obchody, opravené budovy, moderné školstvo, budeme môcť nahlas hovoriť, čo si myslíme a samozrejme v príjmoch sa čoskoro vyrovnáme ľuďom na západ od našich hraníc. Pamätníci vedia a mladší sa to naučili, čo potom prišlo – krátka existencia v spoločnej federácii, následný rozpad Československa, Mečiar, mafiánske 90-te roky, ale aj znovu obnovená nádej, že môžme byť predsa len súčasťou civilizovaného sveta keď sme vstúpili do NATO a EÚ. Znova som cítila tú energiu, že aj u nás to môže vyzerať dobre, že máme šikovných ľudí (ktorých stále samozrejme máme) a čelných predstaviteľov, ktorí majú víziu. Víziu nielen zabezpečiť seba a svoje rodiny na mnohé generácie dopredu, ale aj víziu pre obyvateľov, ktorých reprezentujú a v záujme ktorých majú konať len to najlepšie. My naivní sme dúfali (už po koľký krát), že to tak zostane. Vtedy však prehovoril hlas ľudu, milujúci populistov a prezlečených komunistov a na scéne sa objavil náš už niekoľkonásobný premiér and Co. Iste, bolo to aj pochybeniami a kauzami predchádzajúcej politickej garnitúry. Stále sa však nemôžem zbaviť pocitu, že veľkú časť obyvateľstva to zo záhadných príčin ťahá skôr na východ ako na západ. Z toho mi potom vychádza, že milujú diktátorov, nízku životnú úroveň, neradi sa slobodne vyjadrujú, neradi cestujú a sú s tým úplne OK, že ako krajinu nás nikto nepozná, nerešpektuje a ak áno, tak len v negatívnej konotácii, prípadne v spoločnosti krajín podobného charakteru. Netvrdím, že to s nami je už také zlé, ale sme na najlepšej ceste. Dovolím si k tomu ešte jedno prirovnanie. Keby ste mali ako jednotlivec na výber: patriť do elitnej skupiny slušných, vzdelaných, rozhľadených, inteligentných a ekonomicky silných ľudí alebo sa pridať do skupiny, ktorá je jej presným opakom, čo by ste si vybrali? Neverím, že by si niekto vybral tú druhú skupinu. It’s simple like that. Takže milí moji, po 36 rokoch idem znova na námestia, stále naivne veriaca, že máme šancu, šancu ako ľudia aj ako krajina. Ale to len vtedy keď nezostaneme ľahostajní a prídeme dať pokojne a slušne najavo, že sa nám nepáči ako dnešná vláda spravuje našu krajinu. Ak vyjadríme, že sa nám nepáči ich hrubosť, zastrašovanie, pretvárka, paplášizmus a klamstvá v priamom prenose aj niekoľkokrát za deň, že sa nám nepáči ich beztrestnosť pred zákonom, fejkové kresťanstvo a národovectvo, ale aj neprítomnosť vízie pre mladú generáciu, z ktorej tí najlepší odchádzajú húfne študovať a pracovať do zahraničia, Tých dôvodov je najmä v posledných 2 rokoch bohužiaľ veľa. Dovidenia na námestiach🙂 mám vlastný rozum mám vzdelanie sledujem viacero zdrojov sledujem správanie, vyjadrenia a hlavne činy hlavných aktérov a viem si z toho vyvodiť závery mám historickú skúsenosť – jednak z rokov pred 89 a veľa veľa rokov už aj po nich nikto ma nenúti, nemanipuluje, neplatí zastávam slušnosť, neznášam hrubosť, povýšenectvo a najmä pretvárku a klamstvo často rozmýšľam nad tým ako sa títo ľudia môžu vôbec pozrieť do zrkadla, usvedčení miliónkrát z klamstva (oháňajúci sa kresťanstvom a v kostole sediaci v prvom rade), no napriek tomu len pridávajúci do ohňa s jediným cieľom udržať sa pri moci, zabezpečiť sa na celé generácie a úplne ľahostajní k budúcnosti krajiny a ľudí v nej. Mysliac si, že keď umlčia naivných a ľahko manipulovateľných dôchodcov tak je vybavené. S nulovou vizitou pre mladé generáciu, rodiny, nehovoriac o menšinách. Žiadne vízie, len zastrašovanie, štekanie hrubosť a nenávisť. Nerozumiem ako môže niekto sympatizovať s týmto typom ľudí. Asi v tej fáze už rezignujú na všetko, na pravdu, na svedomie, každú kritiku berú ako útok. Som sklamaná
Módne trendy jeseň/zima 2025
Hnedá je nová čierna V posledných sezónach klasická čierna dostala aj na moje potešenie silnú konkurenciu v podobe jemnejšej tmavohnedej – a koniec jej víťazného ťaženia sa nezdá byť na dohľad. Je menej tvrdá ako čierna a minimálne rovnako všestranná. Či už ide o príležitostné oblečenie, každodenné oblečenie alebo doplnky je to nová neutrálna farba sezóny (a pravdepodobne aj mnohých ďalších). Pencil skirt (sukňa v tvare ceruzky) Veľký návrat klasiky. V našich predstavách sa pencil skirt spája väčšinou s officom, tentokrát však sukne s úzkym strihom dominujú aj vo večerných šatách. Bude to znamenať aj návrat priliehavých kostýmov strednej dĺžky, ktoré môžeme kombinovať s oversized pleteným oblečením, bezremienkovými topmi a volánovými blúzkami. Výborne vyzerajú aj s vysokými čižmami Čipka Ďalším výrazným a veľmi dámskym trendom, ktorý ovládol móla, bola čipka, a to ako v nečakaných farebných kombináciách, tak aj v neutrálnejších odtieňoch. V čele tohto trendu stála značka Saint Laurent, ktorej elegantné a sexy siluety boli v tejto sezóne aktualizované v krásnych výrazných odtieňoch. Je to veľmi jednoduchý trend, ktorý sa dá ľahko využiť a o ktorom viete, že nikdy celkom nevyjde z módy. Čipku môžete využiť vo všetkých jej podobách – topy, háčkované čipkové šaty, sukne alebo doplnky. Umelá kožušina Ak bol jeden trend, ktorý dominoval na móle viac ako akýkoľvek iný, bola to umelá kožušina. Nemožno ju prehliadnuť, takmer každý významný módny dom ju zaradil do svojich kolekcií v podobe kabátov po zem, skrátených sakách, štólach, kabelkách, čokoľvek vás napadne; bola všade. Ak chcete nasledovať tento trend, zvoľte radšej klasické hnedé a béžové odtiene, ktoré vydržia niekoľko sezón. Leopardí vzor Ak mal nejaký vzor dominovať v jeseni/zime 2025, bol to leopardí vzor. Je to jeden z tých trendov, ktoré sa vracajú každých pár sezón a nikdy skutočne nevyjdú z módy, ale v tejto sezóne sa presunul z dominancie len na vrchnom oblečení (ako tomu bolo niekoľko rokov) na šaty, doplnky, pletené oblečenie a sukňové kostýmy. Či už sa rozhodnete pre kompletný outfit alebo len doplnok, trocha leopardieho vzoru vám pomôže vyzerat štýlovo. Šnurovacie topánky, mokasíny, balerínky sú jedným z najvýraznejších doplnkov tejto sezóny. Či už v kombinácii s voľnými šatami alebo s elegantným kostýmom. Tieto pohodlné, ale elegantné topánky boli na prehliadkach všade – a možno práve prekonajú balerínky Mary-Jane (moje obľúbené). Pre odvážnejšie v kombinácii s farebnými ponožkami po kolená alebo zaujímavé lakované varianty. Môžu sa nosiť naozaj so všetkým, od bavlnených sukní po džínsy – stávajú sa elegantnou variáciou tenisiek a kľudne si ich dajte aj na večer. Mäkké, voľné tašky Už niekoľko sezón pozorujeme trend smerujúci k mäkkým taškám – a tento trend bude dominovať aj túto zimu. Návratom do nultých rokov dizajnéri predstavili tašky, listové kabelky a crossbody tašky z mäkkých poddajných koží a semišu, ktoré sa často nosia zložené alebo voľne prehodené cez rameno. Z ďalších trendov by som spomenula – tričká, topy svetre s golierom typu polo v duchu preppy chic Nech sa rozhodnete pre klasické polo tričko alebo jemný pletený sveter s týmto golierom budete zaručene v trende. Tip na styling: V kombinácii so širokými nohavicami alebo skrátenými skladanými sukňami a prípadne aj ponožkami nevyzerajú topy s golierom polo vôbec konzervatívne – vlnené kabáty v oversized štýle prichádzajú túto jeseň s rafinovanými strihmi v štýle plášťa, často s integrovanými šálami a kapucňami. – opasky v najrôznejších tvaroch a veľkostiach. Oversized opasky, úzke retiazkové opasky alebo dvojité, ba dokonca trojité opasky, tento doplnok sa v tejto sezóne dostal do centra pozornosti na móle a stal sa najjednoduchším spôsobom, ako osviežiť svoj šatník. – čo sa týka farieb okrem spomínanej hnedej sa v tejto sezóne výrazne presadila červená – je ohnivá, sebavedomá a nemožno ju prehliadnuť. Či už vo forme monochromatického looku alebo len malého oživenia neutrálneho šatníka, červená farba je najjednoduchší spôsob, ako vniesť energiu do našich outfitov – Transparentné kúsky sú v aktuálnych kolekciách návrhárov rovnako všadeprítomné ako kúsky s čipkou a hodvábom. Jednoducho všetko, čo sa hodí k ľahko zvodnému vzhľadu spodnej bielizne, je teraz absolútne v móde. Stačí jeden kľúčový kúsok, s ktorým môžete vytvoriť štýlový look vhodný na každodenné nosenie. Čo tak napríklad čipkovaná podprsenka pod priehľadnou košeľou (na večer)? Alebo saténové šaty cez košeľu, prípadne asymetrická čipkovaná midi sukňa nad džínsami? Nositeľná je aj kombinácia s kožou a kašmírom, ktorá dokáže dať každodennému outfitu romantický nádych. – flitre 24/7 – zaujímavé farebné kombinácie. Neobvyklé farebné kombinácie zaujali návrhárov od Tory Burch po Stellu McCartney, ktorí našli harmóniu v jemných pastelových farbách s výraznými odtieňmi. Ukázalo sa, že záblesk červenej alebo náznak hnedej je perfektným energizujúcim doplnkom k bledým ružovým, pistáciovým zeleným a ľadovým modrým odtieňom. Je to jednoduché vyskúšať s odtieňmi, ktoré už máte vo svojom šatníku – stačí si zapamätať zlaté pravidlo: ak sa vám to nezdá správne, pravdepodobne je to správne. Ako vidíte trendov je veľa, času a peňazí málo🙂. Napadá mi, že som nespomenula napríklad semiš čo sa týka materiálov a káro vo všetkých možných podobách. Nenechajme sa však odradiť, nemusíme bezhlavo nasledovať všetky trendy. Je len na nás, či sa nimi necháme pohltiť, inšpirovať, prípadne ich budeme úplne ignorovať. Ja som za zlatú strednú cestu a rada Vám na mojích sociálnych sieťach ukážem ako som sa tejto pre mňa milej úlohy v súčasnej seóne zhostila ja. Pri písaní tohto článku som sa inšpirovala zahraničnými verziami časopisov Vogue, InStyle, Harpers Bazaar a samozrejme ulicou.
Móda je trend. Štýl je príbeh.
« V 20. rokoch je krásny každý a vystačí si s džínsami a tričkom. V 65 sa krása skôr opiera o eleganciu, individualitu a detaily osobnosti. » Isabella Rosselini Jedno je isté, móda ide s dobou a neustále sa mení. Je to proces, pri ktorom sa vám zrazu páči niečo, čo sa vám včera nepáčilo a zajtra sa vám už páčiť nebude. Nie každý štýl je móda. Štýl nemusí mať nutne niečo spoločné s módou, je skôr odrazom vlastnej osobnosti. Je často veľmi osobným vyjadrením individuálneho postoja k životu, aktuálnej nálady alebo je prejavom túžieb, snov a vízií. Oblečenie je každodennou hrou na roly. Dáva nám možnosť ukázať, kto sme, vyjadriť našu identitu a názor. Každých desať až dvadsať rokov sa určité témy opäť vracajú a interpretujú sa nanovo. A tu prichádza náš čas, čas zrelých žien.🙂 Ja osobne pozriem čo použiteľné zostalo v skrini z minulých sezón, samozrejme niečo málo prikúpim a snažím sa to nakombinovať spôsobom aby to vyzeralo vkusne a súčasne. Často hovorím, že my ženy stredného veku máme výhodu, že sme si už čo to nakúpili a ak máme doma kvalitné, dobre uskladnené kúsky môžeme ich po rokoch pokojne vybrať zo skrine a využiť v nových kombináciách. Ako problém dnešnej doby vnímam rýchlo meniace sa trendy. Kolekcie mnohých módnych reťazcov sa menia v čoraz kratších intervaloch. Tie najznámejšie uvádzajú na trh až 24 kolekcií ročne namiesto 2 ako si to pamätajú naše ročníky. Často potom najmä zrelšie ženy idú radšej na « istotu » a obliekajú sa rovnakým spôsobom ako napr. pred desiatimi alebo viac rokmi. A pritom stačí malý detail – iný strih nohavíc, vyhrnutý rukáv, šikovne umiestnená šatka a výsledok je omnoho viac aktuálny a šik. Inšpirácia je všade okolo nás. Ja ju okrem iného čerpám z prostredia, v ktorom pracujem. Zaujímajú ma nielen nové kolekcie známych i menej známych značiek, ale predovšetkým « ulica », teda ľudia, ktorí tie trendy uchopia a prezentujú ich svojim vlastným spôsobom. Vždy sa so záľubou pozriem na pekne upravené ženy a mužov. Kochám sa pohľadom na štýlové aziatky, precízne make-upy arabských žien, upravené a vskusne oblečené dámy stredného veku, ale aj pohľadom na ich trendovo oblečené dcéry. Ale vidím aj veľa, naozaj veľa tzv. módnych katastrof ako sú napr. príliš krátke sukne, hlboké výstrihy a to niekedy dokonca v jednom outfite. 🙂 Budem veľmi rada ak mi venujete svoju pozornosť a ja Vás na oplátku budem na mojich sociálnych sieťach sprevádzať cestou módy, vkusu a štýlu, samozrejme všetko z môjho čisto subjektívneho pohľadu. S láskou Vaša Renáta
Narodeninové zamyslenie
Hovorí sa, že vek je len číslo. Je to racionálna úvaha a niekedy s ňou súhlasím. Niekedy – a býva to najmä v čase mojich narodenín to na mňa akosi doľahne a začnem viac premýšľať. Nechcem byť patetická, ale v mojej mysli som 🙂 . Patetická a nostalgická. Napadajú mi myšlienky typu: Ak by som mala teraz zomrieť, čo tu po mne zostane? Čo som v živote dokázala? Čo som mala urobiť inak? Žijem život, ktorý som si predstavovala? Koľko času mi ešte zostáva? Štatistiky sú neúprosné a mnoho ľudí v mojom veku, ale aj mladších už nežije. Keď mi niekedy moja sedemdesiatročná babička hovorila, že život prebehne ani sa nenazdáme tam som jej vo svojich 20tich rokoch neverila. Predstavovala som si, že mám pred sebou nekonečné množstvo času a sú to len obyčajné reči starých, dnes by som už povedala starších 🙂 ľudí. Má to aj svoje vedecké zdôvodnenie. V staršom veku sa totiž menej vecí deje „po prvýkrát“. Pri spätnom pohľade sa nám preto zdá prvých 30 rokov dlhších, lebo sa v nich deje toľko vecí, aj emocionálnych. Mnohé veci zažijeme po prvýkrát: prvá láska, prvý sex, prvý vlastný byt, prvá dovolenka bez rodičov, prvá práca, všetko je vzrušujúce. Čím sme starší, tým viac sme už videli zo sveta a tým menej sa deje „po prvýkrát“. Je menej zásadných udalostí. To tiež vysvetľuje, prečo sa zdá, že čas v starobe plynie rýchlejšie. Práve som dovŕšila 59 rokov a vôbec sa necítim stará. Niekedy, zvlášť pri komunikácii s mojou 9-ročnou neterou trochu mimo, ale stará nie. 😀 Mentálne sa cítim tak uprostred života. Mám ešte stále veľa snov a plánov. Jedným z nich bolo aj založenie tohto blogu a sociálnych sietí, kde sa s vami chcem deliť o moje myšlienky, skúsenosti a pohľady na život a na to čo ma baví. Zároveň si uvedomujem, že je možné, že už všetko čo by som chcela možno nestihnem. Mnohí, vrátane mňa odsúvame veci na neskôr a hovoríme si – chcela by som tancovať, ale nie je na to teraz vhodná doba, urobím tak niekedy neskôr – chcela by som sa naučiť jazdiť na koni, ale nie je na to teraz vhodná doba, urobím tak niekedy neskôr – chcela by som sa naučiť cudzí jazyk alebo hrať na klavíri, ale nie je na to teraz vhodná doba, urobím tak niekedy neskôr prípadne – tieto šaty, sveter, či krásnu spodnú bielizeň si dnes predsa nedám, budem si ich šetriť na neskôr – tieto šperky si dám až keď bude nejaká výnimočná príležitosť – na tento výlet, návštevu, koncert pôjdeme niekedy keď sa to bude viac hodiť – v tejto práci ešte vydržím a po novej sa poobzerám neskôr Každý máme milión vecí, ktoré odkladáme na neskôr. Lenže tento luxus, kvázi nekonečného času, zvlášť my skôr narodení už nemáme. Pretancujme noc, dajme si možno svoju prvú cigaru, ochutnajme neznáme jedlo, či tekvicové latté 🙂, spoznajme novú krajinu alebo nových zaujímavých ľudí, doprajme si podľa možností to, čo nám robí dobre a robme zdanlivo bláznivé veci a to práve teraz, nie neskôr. Takto som sa zamyslela tesne pred 60kou. A ak to so mnou nejaký čas vydržíte, o rok Vám prezradím, čo som na neskôr neodložila.
